Láska je chlieb náš každodenný. Pramení zo srdca a učí človeka milovať. Skôr, či neskôr pochopíme jej zmysel, miesto, ktoré si právom vydobylo v našich srdciach. Častokrát, keď som vzdialený od svojej rodiny, spomínam na rodičov, na obe starké a starkých, usádza sa vo mne hrejivý pocit plných spomienok. Môžem povedať, že to je dôsledok citu, menom láska, ktorá v nás prebýva, dáva šance byť lepším, aby sme vždy našli cestu k svojim blízkym, priateľom.
Tento zvláštny cit, nie sú len prázdne gestá, slová do prázdna, je čosi, čo treba cítiť, precítiť a prežiť. Po rôznych peripetiách osudu, viem, že matka a jej láska, tá neskutočná láska ostáva navždy zakorenená v nás. Vždy sa rozkošatí, rozkvitne a prináša to zázračné teplo, ktoré hreje, ktoré dáva istotu, ochranu, akýsi pocit bezpečia. Matka, tá vždy bude pri nás stáť, bude našim anjelom, preto si myslím, že láska matky nie je ničím nahraditeľná.
Je to Boží dar, ktorý si nesmierne treba vážiť.
Človek, čím ďalej dospieva, stáva sa dospelým, túži mať kohosi pri sebe, koho by mohol chytiť za ruku, pohladiť a povedať, mám ťa rád. Je to volanie mladosti, volanie srdca, ktoré raz musí prísť. A pravdu povediac, si túto lásku nesmierne vážim. Mám neskutočne krásny vzťah s priateľkou, ktorú milujem. Vďaka nej som iný, lepší, ináč sa pozerám na tento svet. Vďaka priateľke znova milujem a som milovaný. A to sa nedá ničím zaplatiť, ten pocit lásky a zamilovanosti, že kohosi máme pri sebe, kto pri vás stojí a miluje vás.
Dve ženy v mojom živote: moja mama a priateľka sú najdôležitejšie osoby, bez ktorých by som si život nedokázal predstaviť. Láska k životu patrí, vezmime si pár omrviniek do našich dlaní, pre šťastie, pre lásku, i pre slzy, ktoré sú v živote dôležité. Veď z lásky sme sa narodili, pre lásku sme stvorení, to je naše poslanie na tejto zemi. Milovať a byť milovaní.
