Má rada tieto chvíle samoty, jednoznačne si ich zaslúži, aspoň spomalí tempo v tomto ubehanom, životnom tempe, v ktorom žije. Keď dofajčí, pristúpi k oknu a vyvetrá. Zvonka vanie príjemný večerný vzduch, nadýchne sa a vychutnáva si ho. Je leto, vždy ho milovala. Má rada slnko jeho silu, keď sa jeho lúče zarezávajú do jej tváre a ona sa cíti akosi zvláštne, plná sily a energie. Chytí do ruky ovládač a zapne televízor, pozrie svoj obľúbený seriál, potom nejaký film a hodí sa do postele. Zajtra musí ísť do práce, pracujem ako ekonómka v nemenovanej firme, svoju prácu má rada a venuje sa jej naplno. Práve dávajú správy. Je to čosi hrozné, čo sa v tomto svete deje, samé násilie, vraždy, krádeže. Kde sme to len dospeli? Chceli sme to vôbec? Nástrahy tohto neskutočného sveta ju desia. Ako vravím, v ten večer pozrela film, no nie dokonca , oči jej už okolo jedenástej večer klipkali, bola unavená. Je to na ňu priveľa, práca doma, na druhý deň práca vo firme, sústavný kolotoč, z ktorého nedokáže vystúpiť.
Ráno je príliš rozospatá, vstáva už o pol siedmej, naraňajkuje sa, urobí si silný čaj, ktorý ju zohreje, uprace po sebe kuchynku a vyberie sa do práce. Olinka jej kolegyňa už bude v práci, prichádza skôr. Autobusom na štvrť na osem je tu ako na koni, nikdy nemešká, v tomto smere je veľmi presná. Angela sa v tom nemýli. Keď vstúpi do svojej pracovne, Olina už pripravuje kávu. Angy, ako ju kolegyne volajú ju osloví.
- Spravila by si mi aj mne? - Keď Olina zaleje kávu, pracovňou sa rozlieva príjemná kávová vôňa. Miluje túto nezameniteľnú a vždy božskú vôňu. Svoj deň bez kávy si nedokáže predstaviť. Dopijú kávu a pomaly začínajú s prácou. Obe pracujú ako ekonómky vo firme, práca ich baví, sú radi, nesmierne radi, že ju majú.
Zažraté do práce pracujú, pilne a veľmi dôrazne, na vedľajšej chodbe je kancelária ich šéfa. Každú chvíľu sa môžu dvere otvoriť a môže prísť na kontrolu. Preto sedieť so založenými rukami sa nevypláca. Kolektív firmy je mladý, vo firme Celors pracujú samí mladí a perspektívni ľudia. Angelika má 29 rokov, je ešte mladá, život má pred sebou. Má skvelú prácu, dve krásne deti a manžela, na ktorého môže byť právom hrdá. Vlastní firmu, je jej šéfom, čo viac si môže žena priať, Angy má všetko, na čo len pomyslí, o zahraničných dovolenkach pri mori ani nehovoriac, tie výhradne kupuje manžel a vždy ju príjemne prekvapí. Deň v práci ujde v pohode, šéf sa u nich zastavil dvakrát, čo je uňho zvykom, prekontrolovať, či jeho zamestnankyne pracujú, či je všetko v poriadku.
Filip Ostrovský je muž zrelého veku, jeho firma dosahuje kvalitné výsledky. Sám má na starosti ekonomický úsek, stal sa jeho šéfom. Keď sa pozriete z okna na dvor celého areálu firmy po ľavej strane je budova - výrobňa, respektíve dieľna na výrobu súčiastok do automobilov. Je to rodinný podnik, brat má na starosti výrobu a on ekonomickú časť. Oba sa tešia zo svojho podnikania, dokážu ním zabezpečiť nielen rodinu, ale prosperovať a rozvíjať biznis ďalej.
Keď príde domov je úplne grogy, opäť uťahaná. Navarí si večeru, spraví si svoj obľúbený čaj a zaľahne do postele. Zajtra vstáva o piatej. Musí včas navariť, deti prídu od starých rodičov, Jozefínku a Maroška donesie starý otec. K tomu pride Noro, jej manžel zo služobnej cesty. Ráno ide do práce a poobede, keď sa vráti, prídu všetci, deti, svokor, manžel. Opäť rodina bude spolu, bude to naozajstná rodinná idylka, ktorá tu už dávno chýbala.
Je už pol piatej, dávno prišla z práce, i Noro prišiel zo služobnej cesty, okúpal sa a najedol, ale starý otec s deťmi nikde. Tak obaja sedia a čakajú, sú netrpezliví. Noro hádže na Angy pohľad, najradšej by naštartoval auto a šiel po deti. Nemôže len tak nečinne čakať. Vie, že musí konať. Angelike vyschýna v krku, dnešne poludnie je neskutočne zdĺhave, vlastne už podvečer.
Za oknami sa začína stmievať, je neskoro a starký s vnúčatami nikdy. Noro sa pozrie na hodinky, vstane, nedočkavosť v ňom vrie ako voda v kotli, neskutočné, čo Angi a on prežívajú. Boja sa o svoje deti.
V tom ktosi zaklope na dvere.
- Konečne. - povie nahlas Noro a ide otvoriť. Vo dverách stojí jeho otec a drží za ruku malú Jozefínku. Angy okamžite vybehne z izby na chodbu a s pýta sa . - A Maroško je kde? - Jozefínka sa pozrie na rodičov a povie. - Zomrel. - Starý otec sa v tom rozplače, v danej chvíli sa nezmôže na slovo. Plač mu stíska hrdlo, je to neskutočná bolesť, ktorá ho zaplavuje, slzy sa mu tisnú do oči. On je za všetko vinný. Keď vôjdu do izby Angi a Noro sú úplne bez seba. - Sadni si! - Noro vyzve otca, aby si sadol.
- A rozprávaj, rozprávaj, čo sa stalo! -
- Chcel som spraviť deťom radosť, bolo pekné počasie, slnko pálilo, bol to čas stvorený na výlet. Vybral som čln a rozhodli sme člnkovať. Chcel som deťom spraviť radosť. -
- Ááá, ááá, čo bolo ďalej? - Noro otcovi nedá pokoja, pobáda ho ďalej, aby rozprával.
- Keď sme boli ďalej od brehu, Maroško začal šantiť, tešiť sa, bol to preňho veľký zažitok. Vesloval som, voda bola pokojná, všetko bolo tak ako má byť. Maroško sa náhle nahol z člna. V tom sa Norov otec opäť rozplače. - Á, však už povedz, čo sa stalo s Marošom! -
- Utopil sa. Noro s Angelou onemejú, pozrú sa na Jozefínku, sú radi, že aspoň jej sa nič nestalo. Trhá im srdce, bolí to veľmi. Všetci nemo sedia a mlčia, nikto neprehovorí ani slovo. Ticho, iba mŕtve ticho, ktoré medzi nimi vládne, je doslova mrazivé, nedá sa zniesť. Ani jedno oko neostáva suché. Nakoniec Angi, chytí Jozefínku za ruku. Cíti, jej dcérka je veľmi smutná, veď stratila svojho brata. Pohladí jej dlaň a dodá. - A aspoň ty si zostala nažive. Sme tak radi. -
Norove výčitky smerujúce na otca sú na mieste, stratil syna, stratil všetko. Len jeho otec mlčí a hľadí doprázdna. Nech ho bičujú, majú na to právo. Zamyslene rozmýšľa, jedno však vie naisto.
Dvakrát do tej istej rieky viac nevstúpi.