- Prídem o trištvrte na tri . Viem meškám, ale Tánička sa prebudila nedávno. -
- V pohode. - odpovedal jej.
Vedel aj tak, že sa jej príchod natiahne, keď povie trištvrte, je z toho celá večnosť. Vytiahol z vrecka červené malborky a zapálil si. Mal by prestať, viedol so sebou monológ. je to už tvoja dvanásta cigareta, uvedomil si svoj neduh, vyfúkol z cigarety dym, ten sa nad ním vznášal ako tichá spomienka.
Ktosi na neho zavolal. - Fero - Otočil sa a vtedy ho zbadal, nečakal, že ho stretne po rokoch a práve teraz. Odvtedy čo sa pohádali po matkinej smrti ohľadom rodinného domu, aj zabudol, že má brata.
Vlastnú krv však v sebe nikdy nezaprieš. Čo si Martin nárokoval na rodinný dom, on ustúpil, odsťahoval sa do Bratislavy a začal nový život. Našiel si prácu, ženu, dostal krásny, trojizbový byt. Električka prešla cez trať a on stál a hľadel na brata. Martin podišiel k nemu, podal mu ruku. Potom všetkom nečakal, že mu brat skočí do náručia, predsa len bol rád, že ho vidí po rokoch. Pozrel sa mu do očí, cítil v nich náznak zmierenia, Ferov pohľad už nebol taký ostrý, tak neprítomný. Martin dúfal, že sa pohnú ľady.
- Šťastné a veselé, brat môj. -
- Šťastné a veselé aj tebe Martin. - Prehodil pár slov, ale kdesi v srdci predsa len, bolo cítiť ešte priepasť. Okolo tretej, ako sa Fero nazdával prišla jeho žena s dcérou, keď uvidela tých dvoch zmrazilo ju.
- Ahoj Martin - pozdravila sa Klára so švagrom. Vedela, vycítila, že to viazne medzi nimi.
- Neprídeš k nám, Martin? - Predsa len sú sviatky. - Fero stál celý zarazený, prekvapený ženinou ponukou, nakoniec sa usmial.
- Samozrejme prídi Martin. -
- Podaj mi tašku. - povedal bratovi. Ponúkol sa a všetci spoločne vykročili na Bajkalskú trinásť, kde Fero s rodinou býval. Doma sediac pri stole sa vybrala domáca čerešňovica, Klára si dala kávu a s úžasom hľadela ako sa bratia pomaly zbližujú. Blížili sa Vianoce, predsa to je akési znamenie, že sa títo dvaja stretli. Odpila si z kávy, bolo čosi po siedmej večer a ona sa už chystala dať malú Táničku spať. Keď bratia osameli Martin sa pozrel na hodinky.- Bolo mi s Vami Fero dobre, ale už musím ísť. -
- Ostaň, Martin, vlak domov ide i zajtra. Doobeda pôjdeme na mamin hrob. -
Martinovi odrazu bolo do plaču, i Ferovi sa oči zaleskli, iba prehltol bolesť a poprosil.
- Ostaň, Martin, prosím ťa! - Klára vošla do obývačky, z pohľadov Fera a Martina vyčítala, že našli k sebe konečne cestu, veď rodinných búrok už bolo hádam dosť, pomyslela si. Fero vybral na stôl cigarety a ponúkol ich bratovi.- Poď, zapálime si na balkóne -
Klára zatiaľ šla zohriať večeru.
Tma pretínala sídlisko pod oknami, ktoré si začalo v tej chvíli tykať s tmou. Obaja stáli na balkóne, Martin si potiahol z cigarety ako prvý a dodal. - Najkrajšie na všetkom Fero je, že tam hore má každý svoju hviezdu. I ja ju tam, čo chvíľa budem mať. Mám rakovinu ako mama -
Fero v okamžiku zhasol cigaretu. Bože! Ako je ten svet nespravodlivý. Obidvaja premárnili roky a teraz stráca i svojho jediného brata. - Smrť je ostrý kapitán - dodal, vedel, že bratova hviezda mu bude pripomínať detstvo, roky, na ktoré nikdy nezabudne.
- Žiaľ, smrť kotví v každom prístave a hviezdy sú na to, aby pripomínali život na zemi - doplnil Martin.
Dlho hľadeli na seba bez slov, tomu to dialektu rozumeli iba oni a hviezdy za oknami, ktoré sa odrazu vynorili na oblohe a blížili k svojmu prístavu. Vošli do izby. Fero zavrel dvere, otočil sa k bratovi, objal ho a povedal. - Fero, brat môj. -
- Áno, brat, tvoj brat. Konečne...... - Fero nedopovedal. Ani nemusel toto oslovenie povedalo všetko, úplne všetko. Zblížil sa s bratom a o tomu išlo, nájsť k bratovi cestu , zložiť konečne hnev k zemi a vykročiť s čistým svedomím , novou cestou k Vianociam, k sviatkom, ktoré mu navždy ostatnú v pamäti. Za oknami práve začalo snežiť, vonku sa schladilo, ale vo Ferovom srdci bolo hrejivo, teplo pre všetkých, pre brata, pre tých, ktorých mal a vždy bude mať rád. Bol rád, že konečne sa s bratom zmieril.