Marián sa práve rozhodol, že dopíše svoj román Vražda je čierny deň pre obeť a pošle ho svojmu vydavateľovi. Píše, pozrie sa na hodinky, akosi sa rozpísal, pretrie si oči, dnes má toho už viac než dosť. Vstáva od stola k oknu. Je večer a na oblohe sa to len hemží hviezdami. Dotkne sa záclony, odhrnie ju a zrakom spočinie na oblohu, ktorá má v očiach smútok. Čierna tma splýva s oblohou, je ešte ďaleko do rána a on hľadí na oblohu ako do zrkadla. Dnes by mali padať hviezdy. Zavrie okno a ďalej premýšľa.
Čím by bolo nebo bez hviezd?
Iba nočnou galériou, v ktorej by neožil ani jeden jediný obraz do rána.
Keď naposledy padali hviezdy prial si, aby bol úspešný spisovateľ. A to sa mu splnilo. Zavrie okno a vyjde na balkón. Je 22 20, v takýto čas by mali padať hviezdy. Nemôže sa vynadívať na oblohu, je jazerom plného rozprávkového svetla.Hotové nočné divadlo, ktorého človeka zachváti vždy do vlastných myšlienok. Pozrie sa na hodinky, za chvíľu to príde...., hviezdy sa rozpršia a pripravia sa na svoj pád.
Konečne.
Prvá hviezda padá, potom druhá a potom tretia. Hľadí na prejasnené nebo, zovrie mu hruď a vibrujú v ňom zvláštne pocity. Padajú hviezdy. Čosi priať? Nadýchne sa a predýcha tu atmosféru, ktorá ho chytila za srdce. Praje si zdravie, zdravie sebe, rodine, no hlavne sestre, veľmi to v týchto chvíľach potrebuje.
Keď mu ráno zavolá brat oznámi mu, že sestra Eva zomrela, so slúchadlom v ruke sa zachveje. Mal ju veľmi rád, bola mu všetkým, najväčším bohatstvom a teraz ho stráca .
Pochopí . Keď padá hviezda , zomiera človek.
Hruď mu zovrie bolesť, zaleje ho smútok a slza po slze sa mu kotúľa po tvári. Za oknami sa rodí posmutné ráno a slnko sa pomaly dvíha po k oblohe.
Jeseň sa len tak slzí kvapkami.
Začína pršať. Mariánovi sa bolesť zarezáva pod kožu, zatne zuby a spomína : na detstvo , na sestru Evu, na brata, na rodičov.
Spomienky občas bolia, v tomto okamihu si to uvedomuje. Bolesť sa roznesie spomienkami, ku ktorým sa vracia neustále a za oknom prší celý deň.
