Zakvitlo svetlo zrána na priľahlé svety,
to posolstvo Krista z Betlehema.
Tvoj úsmev ako vločka za oknami svieti,
a vietor v ranných uličkách sa poneviera.
Čosi v nás ožíva, nazvime to správne po mene,
vrie to v nás ako navždy vyprahlá studňa.
Znežneli z toho pri kríži i kamene,
ktoré sa do štedrovečerného rána budia.
A v každom kameni je láskyplný dotyk Krista,
sme bližšie k cieľu a vždy Kristom živí,
je mnoho radosti súzvuku a cesta viac viac než istá,
byť na chvíľu k seba iná, byť k sebe neustále iný.
Ako živá voda z priezračného - čistého prameňa,
ten slzami nášho zamyslenia sadá na pery.
Deň sa na uzimené decembrové vločky premieňa,
a rodí bielu rozprávku. Kto nám to však všetko uverí?
Na slame spí večné, blízke všetkým betlehemské dieťa,
ktoré ukáže nám nevyspytateľné cesty Božie,
ten smer, s čarom Vianoc, s modlitbou v srdci nájde ťa,
v tej chvíli sa každý zmení, každý trocha zbožnie.