Srdce ti stvrdlo ako kameň na podnose.
Otváram v byte v skrine
a ukladám do nich všetky spomienky.
Potom ich vyhadzujem,
ako starý otec svoje klobúky.
Pri otvorenom okne vetrám vlastné myšlienky,
robím v nich inventár a myslím na teba.
So spomienkami je to ako s hodinkami,
ktoré preťahuje leto a chce dohnať svoj stratený čas.
Je čas na večné rozchody, keď sa muž
na pol dlane s otvoreným srdcom lúčiť má.
Sú úteky bez návratov, nikdy nepoznajú cestu späť.
Vo vlastných stopách ťažký deň.
A zabudnuté leto v spomienkach.
Fragment
Posledný výdych severského chladu
Konáre stromov sú požičané ruky lesa
Pristúpim smerom priamky k oknu
Splašila sa jeseň ako soby v záprahu
Vietor v sedle - Riekam v očiach zamrzli slzy
na jej ramenách cítim ostrý mráz ako nôž
Na jar sa vrátime k brehom
zakvitnú kvety na stromoch
Splatia nám svoj dlh
v ktorom sa požičané vždy dvakrát vráti