Tma čierna ako hrob
dvíha sa k oblohe,
plamene sviečky
horia do ticha.
Smútok v srdci,
na ticho v dlani,
na krutosť v hrudi
slzami predýcha.
Na chvíľu
sa jeseň zachveje,
na ceste medzi
zemou a večnými snami.
V srdci večné záveje.
Smrť dozrieva
v pravý okamih,
pre jesenný plač v oku,
z ktorého prší
novembrový dážď,
pre každú preliatu
slzu zvlášť
a iné smútky
na tento zvláštny deň.