Leto je nevlastnou sestrou vášne.
Dohára v tichu zápaliek ako čas.
Je presne dvanásť,
hodiny na stene si ukrojili
z pravého poludnia,
právom im patrí z neho každý diel.
Slnko na oblohe sa nesie ako dáma.
Má v očiach jas a všetky naše túžby.
Časom sa každé leto
premení na jeseň s vráskami v srdci.
Po nej príde krutá zima.
Nebo sa stiahne do vlastnej bolesti,
a každý kríž sa stane poslednou cestou,
kde každý právo snívať má.
Tráva so slzami v oku aktivuje nebo a všetko pripraví.
Baránky mrakov
sa v tej chvíli začnú pásť na oblohe v košiari
a smrť sa zvláštne zatvári.
Kde kríž vždy stojí,
tam bolesť sa ozýva.
Básnik chápe,
raz nastane jeho posledný deň.
Zloží s pokorou pero,
slovu a básni v myšlienkach
ostáva verný naveky.....,
ako priezračná voda svojmu prameňu,
pre pokoj večnosti, pre vlastnú vieru v srdci.
Slnko cez dlane zájde za horizont
a viac nevyjde šťastným ránam oproti.
Básnici nikdy neodchádzajú....,
Odchádza iba čas naklonený k súmraku,
v ktorom každá slza nájde svoj plač.
Básnici sú veční ako nebo,
ako voda, tiahnuca sa
k brehom večného raja do ticha.
V každej básni zvoní zvon
Nebo mlčí. Ani Boh nedýcha.