Vietor sa v dlani jarí,
je obraz – jemnocitu poézie zrána,
za deň, za poludnia.
Len večer sa akosi mrazí na spomienky,
na melanchóliu,
na čas, keď sa v predsieni srdca šerí
a všetky hviezdy na oblohe,
na papieri, rozjasnia číru myseľ básnika.
To je ten čas dotknúť sa zľahka večera,
mesiac sa ladí už v splne
a
verte, neverte,
verí každá vlna vlne,
že i rieka môže smädná byť......