Keď padá hviezda, odchádza človek

Autor: Gabo Németh | 6.1.2017 o 4:44 | (upravené 6.1.2017 o 5:42) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  69x

V izbe je sám. Sedí za stolom, nahne sa nad papiere, zoberie do ruky pero a premýšľa. Má nad hlavou luster s rozsvietenými žiarovkami, tie myslia na svojho staručkého otca, pána Edisona.

Je tichý večer  s poéziou v srdci akoby povedal básnik. Marián sa práve rozhodol, že dopíše svoj prvý román Vražda je čierny deň pre obeť  a pošle ho svojmu vydavateľovi.

    Píše dosť dlho, pozrie sa na hodinky, akosi sa rozpísal, pretrie si oči, dnes má toho dosť.

Vstáva od stola k oknu, na oblohe sa to len hemží hviezdami. Dotkne sa záclony, odhrnie ju a zrakom spočinie na oblohu, má v očiach smútok. Čierna nekompromisná tma splýva s oblohou, je ešte ďaleko do rána a on hľadí na oblohu ako do zrkadla. Dnes by mali padať  hviezdy. Zavrie okno a robí si inventár vlastných myšlienok, ako dokončiť román, aby zaujal čitateľa., pritom premýšľa, berie si inšpiráciu. Čím by bolo nebo bez hviezd? Iba nočnou galériou, v ktorej by neožil ani jeden jediný  obraz do rána.

    Keď naposledy padali hviezdy prial si, aby  bol úspešný spisovateľ.  A to sa mu splnilo.

     Zavrie okno a vyjde  na balkón. Je 23:20, v takýto čas by mali padať hviezdy. Nemôže sa vynadívať na oblohu, je jazerom  plného rozprávkového svetla.

   Hotové nočné divadlo, ktorého človeka zachváti a očarí jednoznačne. Pozrie sa na hodinky,  za chvíľu to príde...., hviezdy sa rozpršia a pripravia sa na svoj pád.

    Konečne.

Prvá hviezda  padá, potom druhá a potom tretia.  Hľadí na prejasnené nebo, zovrie mu hruď a vibrujú v ňom zvláštne pocity. Padajú hviezdy. Čosi priať?

    Nadýchne sa  a predýcha tú atmosféru, ktorá  ho chytila za srdce. Praje si zdravie sebe, rodine, no hlavne sestre, veľmi to v týchto chvíľach potrebuje.

    Keď mu ráno zavolá brat Oliver a oznámi mu, že sestra Eva zomrela v nemocnici, zachveje sa. Mal ju veľmi rád, bola mu všetkým, najväčším bohatstvom na svete a teraz ju stráca .

   Pochopil . Keď padá hviezda , vždy zomiera človek.

  Hruď mu zovrie bolesť, zaleje ho smútok a slza po slze sa mu steká po tvári. Za oknami sa rodí sa lúči noc, mesiac sa stráca za horizont oblohy. Je to zvláštny pocit: čosi sa končí, čosi nové začína.

       Pomaly, ale iste za oknami svitá.

    Jeseň sa slzí kvapkami. Prší spomienkami na sestru do sychravej jesene. Mariánovi sa bolesť zarezáva pod kožu, zatne zuby a spomína : na detstvo , na sestru Evu, na brata Olivera, na rodičov. Spomienky občas bolia, v tomto okamihu si to uvedomuje. Cíti tú bolesť v srdci, nedá sa zniesť.

     Za oknom sa ozýva dážď s bolesťou smútku na prídel. Je tak osamelý, bezradný, tak sám......

 

   

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Nová česká celebrita, hlúpa Mary a budúcnosť ľavosúdia (Schutzov týždeň)

Proti „ideám“ Sme rodina je šuvix aj nový „sociálny balík“ Smer-SNS-HíD.

DOMOV

Cirkev o podpore Kotlebu: takto sa kňazi nesmú správať

Biskupi ideológii pozornosť nevenujú.


Už ste čítali?