Veria kvapkám jesene na pol ceste, keď sú starí na rozprávky, ale vždy mladí na prehry. Tak dozrievajú chlapi na život. Už toho mal dosť. Muselo sa to stať. Len na jedno nevedel zodpovedať. Prečo? Prečo?
Búrka stíchla. Čosi stíchlo i v Šimonovi.
Lucia, je skvelá žena, váži si ju a má ju rád, len....V tom si uvedomí akýsi nepokoj. Je ticho... Popŕcha. Zvláštne nokturno.
Táto atmosféra zanecháva v sebe istú melanchóliu, zároveň pocit,
že vždy je čas, čas žiť, čas na lásku. Práve vošla do izby k nemu.
Spolu hľadia jeseni priamo do tváre.
-Netráp sa, Šimon, mama to tak nemyslela. – prihovorí sa mu.
- Tadeáško spí? – spýta sa ju.
- Netrápiť sa?....,. - rezonuje v ňom Lucinino konštatovanie.
- Ale, ako ? ... - Zatvorí okno. Schladilo sa.
-Mama si ma nikdy neobľúbi, Šimon.
- Veď práve to ma mrzí. – Sme šťastní a ona. - Zasekne sa....
Šimon, vie dobre, jeho mama, je zo starej školy. Stále to jej.... Prečo? Prečo? Prečo nie sú manželia? Prečo ten veľký vekoví rozdiel? Prečo je to u nich tak a onak......? Stále to. Prečo?
A prečo to dieťa, ktoré nikdy nebude tvoje ? Toľko otázok, žiadna odpoveď. Keď jej ukázal dvere jasne povedal.
- Preto, lebo medveď, vieš, mami...!. – Pochopila, vyhodil ju vlastný syn. Tadeáško práve spal. Bolo to naň ho už priveľa, i jemu pílilo v ušiach. - Nikdy to nebude tvoj syn. –
Toto Šimon od vlastnej matky nečakal. Hrniec drzosti však vykypel nad mieru. Už nezniesol ďalšie mentorovanie a útoky zo strany matky. Takéto citové vydieranie, vháňalo i Tadeáška do stavoch depresie.
Šimon ho pohladil, pozrel sa mu do očí.
- Vieš, že si navždy, náš macík. –
Tadeáško sa upokojil , mamin cirkus však neprestával, pokračoval ďalej. Šimonovi vyšli slzy z očí, nútilo ho premýšľať, či je skutočne šťastný. Nemohol nedokázal vôbec prelomiť tie večné brehy, ktorými sa boril a sám žil.
Až prišlo, čoho sa Lucia so Šimonom najviac obávali. Nadránom okolo štvrtej Tadeáško dostal epileptický záchvat. Sedemročný malý Tedko sa v posteli zvíjal v kŕčoch doslova ako paragraf. Penilo mu z úst a bezradne volal.
- Mamka, mamka, som iba tvoj. – ......
- Lucia, zavolám našim. Tedko potrebuje odbornú pomoc.
Šimonov otec práve fajčil v okne, bol silný fajčiar a v takýto čas,
keď vonku bol ostrí vzduch dobre mu padla cigaretka. V tom mu
v byte zazvonil telefón. Okamžite bol v strehu, zhasol cigaretu a bol pri telefóne
- Čo sa stalo, Šimon? – spoznal synov hlas.
- Tadeáško dostal záchvat. –
- Rozumel som. Nasadám a idem. – skončil rozhovor Šimonov otec.
Šimonova mama už počula, čo sa deje, okamžite sa obliekla a bola pripravená ísť so svojim manželom k Šimonovi. Chcela synovi odčiniť to zlo, čo mu spôsobila.
Keď Tadeáška Šimon vynášal z tretieho poschodia, pochopila.
Jej syn žije pre rodinu. Celou cestou mlčala ako hrob, cítila sa vinná a vina bola v tomto prípade na mieste.
Príchodom do nemocnice lekári boli v okamžitej pohotovosti. Tadeáškovi vpichli injekčne apaurin, ktorý kŕče okamžite zmiernil a postupne sa jeho stav zlepšoval.
Vystretá ruka a Tedkovo volanie dojalo samotného lekára.
- Mamka, mamka, som iba tvoj. –
- A ja mám doma syna v takomto veku. – povedal lekár autieral si slzu z tváre, ktorá sa mu nečakane skotúľala po tvári.
.- Tadeáška si necháme na pár dní na pozorovanie. – ukončil lekár túto nečakanú drámu. Už bolo takmer svitajúce ráno a rodinka Stránska bola na odchode z nemocnice. Veriac, že stav malého Tadeáška sa časom zlepší.
- Prepáč, mami, nesieme svoj kríž, ale sme šťastní. – zazneli Šimonove slová. Jeho mama sa zahľadela na syna, akoby ho jediným pohľadom pohladila. Chytila synovu ruku do svojej dlane so slovami.
- Dávam vám svoje požehnanie. Buďte šťastní. –
V diaľke sa nieslo toto zvláštne posolstvo, síce zaniklo v ostrom speve vetra, ale zahniezdilo sa presne tam kde malo, v srdciach Šimona a Lucie.
Iba oni dvaja poznali význam a hodnotu týchto vypovedaných slov a jeseň, ktorá si kliesnila cestu popri stromoch na sídlisko.
Kdesi tam, na tretie poschodie, kde začínal nový život, hoci s krížom o to s väčšou láskou na pleciach, láskou na celý život.