Pochopte, berie si iba to čo mu patrí: tmu a hviezdy, tie večné tanečnice noci, meniace sa za ticho, ktoré dokáže horieť. Takéto ticho dokáže bolieť, keď rozpráva plameňom sviečky na stole. Vtáci s rozprestretými krídlami iba mlčia ako hrob. Majú na to svoj dôvod.
Starý havran každú noc prichádza k prameňu, ktorý nikdy nevysychá . Pije z jeho žriedla a má večný smäd po kráse. O polnoci zvonia zvony, až má človek pocit, že sa v ňom otvára polnočná modlitba za nás, za všetkých.
Mesačné svetlo dýcha z každej strany a havrana chytá úzkosť
na kríž , na poslednú slzu v oku, bez prehry zvíťaziť a premôcť lásku. Vtákom nie je súdené milovať ruže. Cez to všetko staručký havran prichádza k Údoliu ruží, kde pramení zázračná voda ako sen. Havran sa skloní sa k ruži a plače. Nekvitne roky, spútaná v tŕní tíško zomiera.
V tom sa rozprší a slzy havrana sa rozsejú v teplý májový dážď.
Kvet sa vystrie hrdo súkvetie lupeňov do neba a za noci zakvitne. Teraz môžem i zomrieť povie si havran a nesie ťažobu noci v diaľ.
Keď sklopí krídla pri svojom kŕdli zakráka. Všetci havrany vedia, prišiel čas, vymeniť starého vodcu kŕdľa za mladšieho, aby dokázal, že nie je nič silnejšie na svete ako je láska.
Vietor naberie silu a skoro mi rozbije okno v spálni . Rýchlo sa strhnem, pozriem sa na ľavo, kde ty pokojne spíš. To bol zase sen. Som zmočený od potu ako kostolná myš. Vstanem, dám nohy do papúč. Je čas vymeniť kávový filter a dať si kávu. Chytím pero a zo sna, ktorý ma vytrhol zo spánku a na papieri vzniká táto poviedka.
Slovo vtesnávam do slova, viem ako chutí a akú má moc.