Gabriel Németh román Slzy pre bolesť desiata kapitola / Návšteva /

Autor: Gabo Németh | 19.4.2019 o 16:00 | (upravené 19.4.2019 o 16:17) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  55x

desiata kapitola / Návšteva /

Je piatok, čas kedy sa vyberám za Romanom, nahnem sa nad nočným stolíkom, vyberiem peňaženku a poprosí zdravotnú sestru, aby ju pustila do bufetu. Kúpim mu ovocie, minerálku a nejaké sladkosti. Teším sa na neho.Vyjdem z izby a  zamierim do ošetrovne. Sestrička triedi lieky, pristúpim k nej a poprosím ju, aby jej otvorila dvere. Zvláštne, akosi choroba vyberá, keď príde,tak príde len tak z nenazdajky ako veľa voda, ktorá berie svoje brehy.

     Želám si jedno, aby každý bol konečne zdravý a doma pokope.

V bufete je plno ľudí – sú návštevné hodiny. Pacienti sedia na stoličkách, kávičkujú, alebo si dávajú  čosi mlstné a vychutnávajú si chvíle s rodinou. Nakúpim narýchlo a rozhodnem sa vyniesť nákup na oddelenie. Pár jabĺk, banány, minerálka, to všetko musím nakúpiť. Cestou hore po schodoch, premýšľam. Stále mi nedajú pokoj myšlienky na syna, trápia ma a nedajú pokoja. Jeho úraz nohy ma  nenecháva v kľude. Myslím na to najhoršie.

 

Sestričku poprosím, aby ma pustila z oddelenia dolu do nemocničného a nakúpila sa to, čo potrebujem. Kráčam neistým krokom dolu po schodoch, chytá ma zúfalstvo, mám o syna neskutočný strach. V bufete je plno ľudí, vystojím si rad, ktorý je dlhší ako v ostatné dni. Je totiž streda - sú návštevy. Ale som rada, že môžem byť medzi ľuďmi a koniec koncov nakúpim i čosi sladké pre Romana.

Má rád maškrty, vanilkovo - čokoládové rezy. Viem, že na nich si určite pochutná. Keď sa vrátim s nákupom na onkologické oddelenie a preložím ho do väčšej tašky, ešte mám čas. Potom pôjdem na obed, po  nich budú lieky, až tak navštívim Romana.

   Poobede vstúpim do Romanovej nemocničnej izby,  kde pri postele stretávam  primára. Všetko zorganizoval akosi život sám  a som tomu rada. Primár sa otočí tvárou ku mne a ozve sa. - Idete práve vhod, pani Bačinská. Rozprávame sa s Romanom, že na budúci týždeň  v utorok mu vyberieme stehy a na Vianoce môže už ísť domov. –

Položím tašku na stôl, pohladím po tvári a spýtam sa.

-Je to vážne? Mám  strach o jeho zdravotný stav. –

- Naštiepila sa mu holenná kosť a dostal meniskus, koleno sa mu podlialo vodou. Ale verte, bude to v poriadku, pani Bačinská. V prvom rade Roman potrebuje oddych. Operácia sa vydarila. - Budťte spokojná. Váš syn určite vybehne na jar na trávnik. Ešte  bude z neho futbalista. –

  Roman sa usmieva, toto chcel práve počuť, je  nadmieru spokojný.

- Tak vás nechávam o samote. – a primár je už vo dverách, odchádza

do svojej primárskej izby.-

- A ty tu, čo  vyvádzaš? – opýtam sa ho, keď ostávame sami.

 - Faulovali ma. Stáva sa to.–

- Ešte raz Roman, zakážem ti futbal. Keby sa operácia nevydarila? Čo by si robil? –

- Viem...., - a skloní  hanbllivo hlavu.

- Doniesla som ti ovocie, nejaké sladkosti a minerálku. –  Som nahnevaná, ale  svojim spôsobom rada, že sa operácia syna  vydarila. Sadnem si na posteľ k nemu  a vypytujem sa ako sa má. Som nesmierne  rada, že jeho zdravotný stav sa zlepšuje. 

 

   Odkedy sa vrátila Zuzana od gynekológa akoby zvážila všetky za a proti a pochopila, je čas na zmenu. Mala to urobiť skôr, už predtým , ako šla na žúr s Andrejom Kočíkom. Skrotol aj jej otec, povolil brzdu a už sa nehnevá. Mama jej odpustila tiež, vždy jej bola a bude oporou.

Je večer, tri týždne pred Vianocami, ani sa nenazdá a sú tu zimné prázdniny. V januári po Novom roku sa blíži školská konferencia. Vie, je treba zatiahnuť vedomosti, dohnať potrebné nedostatky a poopraviť si známky. Sedí pri stole, drží učebnicu v ruke a učí sa.

    Hedviga a Anton ju nespoznávajú. Zmenila sa, dokonca zlepšila si aj prospech. Nad knihami sa učí už dobrú hodinu, zajtra majú dve písomky a ona by ich chcela zvládnuť na výbornú. Pretrie si oči, je už unavená, musí si zopakovať ešte matematiku a slovenčinu, za trištvrte  hodiny bude s učením  hotová. Rada by sa dostala na Obchodnú akadémiu a študovala cestovný ruch. Má rada geografiu a veľmi obľubuje históriu. Urobí maximuM, aby sa na Strednú obchodnú školu do Banskej Bystrice dostala.

  Zuzanina mama  stojí za kuchynským drezom medzi hrncami, Anton, zas sedí na stoličke s novinami v ruke, a ako obvykle číta. Ráno si kúpil denník Šport, dnes bude hrať slovenská futbalová reprezentácia, je to pre neho dôležitý zápas. V kuchyni vládne  konečne pohoda, je po rodinnej búrke.

   Zuzana je vo svojej izbe, učí sa naďalej ako perpetum – mobile, chce, aby si ju vážili nielen jej spolužiaci, ale i učitelia v škole. To čo sa stalo, bol iba jeden z omylov. Najviac ju trápi, že stratila skoro všetky spolužiačky, odsúdili. Zuzana sa zaprisahá, viac Andreja Kočíka v žiadnom prípade nechce vidieť.

     Myslela si, že je trocha serióznejší chlapec.

    Zloží učebnice do školskej tašky si presunie knihy a učebnice, ktoré bude na zajtra potrebovať a zamyslí sa. Jednému je však rada, otec sa na ňu  už usmieva. Zbalí si knihy a ukladá ich do aktovky,  je zvedavá na rodičov. Hedviga sa práve nakláňa k Antonovi  a dáva mu večeru. Keď Zuzana vojde dnu, otec sa na ňu pozrie s lišiackým úsmevom.

- Urovná sa to, na minulosť sa časom zabudne, uvidíš, Zuzana. -

- Aspoň dúfam..., -  odpovie Zuzana a verí to mu.

- Jedzte! – napomenie ich Hedviga..

 

Zuzanin problém  sa utriasol. V škole si  svoj prečin vyžehlí dobrým prospechom a tým, že dokáže, že sa dostane na lepšiu školu ako hocikto z triedy. Má na to, aby šla na  odbornú školu a dokázala, čo v ne

   Večer za oknami pomaly ožíva Vianocami, vonku svieti padajúci sneh,  

Zuzana po večeri  pristúpi k oknu a hľadí na vločky ako sa rozšafárili po zemi.  Nasnežilo teda  toho veľa. Zatiahne záves, zavrie okno a vykročí späť k svojim rodičom. Vie, že na nich sa môže vždy spoľahnúť.  

  Ráno je dosť chladné, dalo by sa povedať až mrazivé. Zuzana sa náhli,

aby stihla autobus. Prekĺzne  školu a je už je v šatni . Porozhliada sa a sleduje ako sa k nej správajú spolužiaci. Zatiaľ sa jej všetci obracajú chrbtom, smutno jej je z toho a veľmi ju to bolí.

  Cestou do triedy stretáva  triednu učiteľku. Mnohí vravia, že je prísna, vie iba skúšať a nedokáže pristúpiť na kompromisy. Svoju triednu učiteľku Zemenčíkovú, však Hedviga vidí v pozitívnom svetle. Jej aspoň osobne pomohla.Cíti pri nej istotu, je jej ako druhá mama, hoci prísna, dokáže byť aj láskavá.- Zuzana, doma je všetko v poriadku? Bola si u gynekológa? –

- Áno, bola som. Vyriešilo sa to. –

- To rada počujem. -   zo Zuzany padá obrovské bremeno, učiteľkina prítomnosť ju vždy naplní  dobrým pocitom.

- Spolužiakov si nevšímaj!  Zblížia sa s tebou. Uvidíš. -  -

- Pani triedna, ďakujem za pomoc..  – odpovie Zuzana tak trochu so slzami v očiach.  

- Len sa uč! – radí jej učiteľka a odchádza do kabinetu pripraviť sa na hodinu. Zuzana  to mu sama nemôže uveriť, otcove slová sa potvrdili. Pedagógovia jej veria, nezatratili ju. S úsmevom si sadne do lavice, vie sama,  v prvom rade musí začať od seba.  Dokázať, že nie je taká, za akú ju považujú.  Je zodpovedná a dobrá žiačka.

 

    Žijem pre prítomnosť. Veľmi sa teším  na vianočné sviatky v kruhu rodiny, ba  po návšteve syna, som oveľa spokojnejšia a ako matka šťastná a vyrovnaná. Sedím  na stoličke a prezerám si fotky z rodinného albumu. Doniesla mi ich Kamila z domu, aby som si ich prezerala , keď budem  mať času.

     Hľadiac na ne sa mi vynoria spomienky na deti  na bacuľaté bábo, akým  bol Roman,  keď sa narodil. Bol hotový valibuk. Mala som ťažký pôrod, ale o to bola väčšia moja radosť, keď prišiel na svet. Prezerám si malú rodinnú fotogalériu . Roman a Kamila – moje deti. Mám ich neskutočne rada. Dala by za ne všetko na svete i vlastné srdce, ak by bolo treba. V malom rámiku je fotografia dcéry Kamily, keď maturovala. Bola ako princezná, krásna a pritom tak veľmi dospelá

   Pousmejem sa a položím album  na stôl. Spomienky sa majú uchovať, mať ich neustále pred sebou ako obraz, na ktorý hľadí maliar a chce ho domaľovať . Sedím a nechávam sa unášať myšlienkami na detstvo mojich detí. Sú to a boli vždy dobré deti, nikdy nezlostili, poslušní a neustále  úslužní na svoj vek.

    Roman, ten  bol športový typ, vždy si zakladal na futbale a Kamča, ako sme ju ako  dieťa volali, rada recitovala. Zo súťaží donášala diplomy, obšťastňovalo ju to a a bola na seba hrdá. Mali sme z nich s Pavlom  radosť.  Čaro Vianoc cítiť už aj  v nemocnici, veď dýcha z každej strany. Na chodbe, to hýri vianočnými výzdobami, dokonca na veľkej spoločnej chodbe onkologického oddelenia majú veľký vianočný stromček .

  Vyzdobili si ho sami pacienti so sestričkami.

   Večer sa všetci presunú do spoločenskej miestnosti. Pozerám akýsi slovenský film a páči sa mi. Aspoň zabudnem na bolesť, na všetky tie smútky, ktoré ma v život postretli. Je isté, že  dnes  som výnimočne šťastná. Dnes som bola za Romanom, nakoniec je na tom celkom  dobre. Viem syn je veľký bojovník.

   V piatok sú raňajky trocha sviatočnejšie,  na stole máme bábovku a teplé kakao.Toto raňajšie menu ma veľmi poteší. Držím v ruke pečivo, je chutné a veľmi si ho vychutnávam.

  Ešte nikdy som sa tak dobre  v nemocnici doteraz tak nenajedla., je to možnou zlepšenou optimistickou pohodou a ja to tak cítim.  Čím ďalej badám  na sebe veľkú zmenu, zlepšuje sa mi celkovo  nálada. Tak trochu ma, ale trápi Kamilin osud, aj keď sa s Michalom dali dokopy.

   Aká bude ich vlastná budúcnosť?  Chcem, aby boli šťastní. Vystáva však otázka. Ako? Ako v takejto situácii môžu byť šťastní? Treba si to úprimne  priznať. Nik nie je slepý, každý z nás vie, čo Michala čaká.

    Život na oddelení  a jeho bežný kolobeh mi už nepripadá až  tak zvláštny. Zvykla som si na lekárov a zdravotné sestry. Viem, že všetci mi chcú pomôcť a nadôvažok, keď sa môj zdravotný stav zlepšuje a sama to na sebe vidím, nemocničné prostredie  mi nepripadá tak cudzie.

    I so sestričkami vychádzam dobre, rozumieme si, tak ako aj s pacientmi

Mám dojem, že sme tu jedna veľká rodina.Všetci sme na jednej lodi, tá sa raz potopí, napriek tomu žiť je krásne, pri všetkým ti problémov, ktoré  sú.

 Tento pocit som si uvedomila až teraz.

Asi je to tým, že pomaly sa blíži môj čas odchodu z nemocnice, vtedy človek berie všetko ináč, i chvíle v nemocnici sa nezdajú tak strašné. Predstavujem si chvíle vo firme medzi kolegyňami, ako pracujem, ako sa zapájam do práce pre firmu a som ešte vždy užitočná. Je to čosi nádherne, také čosi prežívať.  A potom deti, áno, moje deti, že s nimi budem, že budem doma  - tieto myšlienky ma dokážu veľmi nabudiť, dávajú mi silu a nádej, tú snáď z nás potrebuje každý.

   Dnes ráno  bude konzílium, na nej primár Proščák rozhodne, či pôjdem domov na sviatky a potom definitíva, čaká ma kolektív v práci a deti doma...! Vyrovnávam sa s vlastným osudom. Človek potrebuje slzy, aby sa na koniec smial a bol šťastný. Ležím na posteli a debatím s mladou pacientkou. Je to mladé dievča, prirástlo mi k srdcu. Považujem ju za vlastnú dcéru, má ku mne úplnu dôveru, až sa divim s čím sa mi zdôveruje s kadejakými svojimi tajnosťami. Som pre ňu matka i kamarátka zároveň..

 

   Roman  sa pomaly dostáva k sebe, je týždeň po operácii.

  Vo štvrtok je na oddelení obvyklý deň, sú dva príjmy , jedného pacienta musia

prepustiť.Romanovi dnes musia mu vybrať stehy. Pobede je na operačnej sále bežný deň.

   Dnes Roman vstáva s veľkým  nadšením. Nastáva jeho deň, jeho situácia sa pohla o krok vpred. Sedí na posteli, sádra na nohe ho poriadne ťaží, v rukách  má  noviny a číta si.

    Srdce mu ide vyskočiť z hrude, keď si predstaví, ako vychádza na trávnik v kopačkách a hrá. Verí každému snu a toho sa i drží. Takéto sny majú svoje čaro, sú krajšie, keď sa ešte k tomu splnia....

Po raňajkách oddychuje a číta si, zabíja tak vlastne nudu v nemocnici.

. Po vizite sa v jeho izbe objaví náhle jeho ošetrujúci lekár.

 - Tak , Roman, dnes ti zoberieme dole sádru a zajtra bude k tebe prichádzať rehabilitačná sestra, už vieš, čo ťa čaká? Však?  -

- Viem. Konečne!   -

    Šaňo sa zamyslí a hľadí na Romana s malou závisťou v srdci.

Vie, Roman za chvíľu pôjde domov, skôr ako on, to je viac než jasné..

Šaňov epileptický záchvat nemal teraz prísť. Uvedomuje si, s touto svojou chorobou bude bude musieť žiť celý život.. Lekár práve vychádza z ich nemocničnej  izby a chlapci si vymenia pohľady.

- Už sa to blíži, pomaly ideš domov. Budeš mi chýbať. –

 - A vieš, že i ty? –  Roman sa so Šaňom skamarátili,  je dobré, že  ich dali do jednej izby. Rozprávajú sa za dlhých  večerov na rôzne témy, najmä o športe. Roman je na futbal a Šaňo rád pozerá atletiku. Sú to debaty na dlhé chvíle, také, aké majú byť medzi skutočnými kamarátmi.

    Po raňajkách Roman zoberie lieky, zavierajú sa mu akosi viečka. Pospal by si ešte trocha. Nemá na výber, iba ak ležať, oddychovať a leňošiť. Otočí sa k stene a zaspáva. O pár minút donesie sestrička Šaňov dekurz, pozrie sa do neho a naznačí.

-  Pán doktor ti naordinoval EEG, poď spravím ti ho. –   takéto vyšetrenia mal niekoľkokrát, vždy mu ho spravia, keď dostane epileptický záchvat. Vstane z postele a zavrie dvere a necháva Romana na posteli, chrápe  akoby v izbe  vrčala motorová píla. Vybraním stehov  dnes sa mu  rany  trocha zapálili a teraz ho bolia, spánok  Romanovi tak veľmi  prospeje.  Lekár  doporučil jazvy natierať mastičkou, s tým, že bolesti časom prejdu.

    Keď po čase vstane, pozerá sa do učebníc a učí sa. Nechce zanedbať školu, vie potom by nemohol byť v základnom teame mužstva. Je to tak : dobrý žiak sa zároveň rovná dobrý futbalista. Je to jasná rovnica, ktorá rovnako platí pre každého.

   Zajtra na návštevu  má prísť Kamila s Michalom. Teší ho, že sa scukrovali, je z nich skvelý, krásny párik. Hodia sa k sebe a Michal mu bude dobrý švagor, veď už i teraz teoreticky  je. Spolu dobre vychádzajú a vždy nájdu spoločnú reč.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Otázky o Threeme a Kočnerovi, na ktoré odpovedá Adam Valček (video)

Reportér denníka SME hovoí o Threeme aj o Kočnerovi.

Komentár šéfredaktorky

Nemôžu zo seba vyvrátiť Kočnera ako pokazené jedlo

Kočner nie je fikcia, nie je vymyslená Marvelovská figúrka.


Už ste čítali?