Nehovoriac o tom, koľko básnikov sa rodí na internete. Títo takzvaní básnici, ktorí ešte nedozreli na zrelých majstrov slova, sa jednoducho musia vypísať.
To je ich cesta, po ktorej musia kráčať.
Tu, kde si, je potrebné zastaviť sa, nabrať nové skúsenosti a byť tým pomyselným poetom – básnikom . Byť poslom slova, prinášať radosť i smútok zároveň.
Byť tým pravým kováčom podkovy , z ktorej sa kuje
poézia, nehovoriac o tom, že slovo je základom poézia.
Poznáme to staré duchovné.
- Na začiatku bolo slovo a bude i na konci. –
Stojac sa pri slove, je potrebné dodať, že dobrú poéziu, treba vedieť písať, aby si našla, čo najviac čitateľov. Veď každý básnik žije z priazne čitateľov. Je to akási symbiózia splývajúca sa do morskej mušle, kde šumí, krásna, podmanivá poézia.
Samota, je tým pravým liekom na dobrú poéziu. Nemusí to byť samota smútku, či bolesti, stačí byť sám s poéziou, ako takej. Držať v ruke pero, byť súčasťou rieky, vydávajúc brehom živú vodu. Každý básnik čím ďalej prahne po poézii, poznajúc vlastný smäd po slove ako takom.
Už samotný Milan Rúfus, skutočný majster slova, vravel. – V samote ticha sa rodí báseň. - Áno, je to skutočne tak, samota je ticho v básni, v ktorej sa rodí poézia. Čím je básnik sám, tým píše dokonalejšie.
Má viacej viac času na poéziu, na slovo, ktoré je základom poézie. Ten je skutočne krásny svet poézie Má svoju moc, ktorý žiadny básnik v sebe nezaprie.