Posledné zbohom otcovi

Autor: Gabo Németh | 4.5.2020 o 9:02 | (upravené 4.5.2020 o 9:48) Karma článku: 1,97 | Prečítané:  120x

Čas utiekol ako voda medzi prstami. Láska zlomila plameň sviece a nadýchala sa jarou. Neskôr prišlo leto, malo zapálené lýtka a voňalo ako čerešňový sad. 

    Na jeseň sa sychravý vietor oprel o stromy a obloha spustila dážď. Zima bola krehká ako vločka. Čas mrazivých okamihov prichádzal akosi skoro, ako sme si mysleli. Mráz bol stále tuhší a tuhší, až ku koncu  prišla poézia Betlehema  - tá poézia Vianoc.

   A dnes tu stojím nad otcovým hrobom. Nebo je síce  rozprávkové, mne sa však moje srdce trhá na mraky. Cítim bolesť, ktorá sa ťažko prežíva. Ťažko je, keď nesiete za sebou kríž a nedokážete ho uniesť. Spomínam na otca, ktorý ma vodil na ryby, učil ma základy ako držať v ruke udicu. Mal som iba osem rokov a bol sám rád, za každý okamih strávený s otcom.

   Keď už bolo po rybačke, povedal som, už treba ísť. Mama nás čakala. Skutočne, doma rozvoniavala mäsová polievka, ktorú každý chlap potrebuje a francúzske zemiaky, naše obľúbené rodinné jedlo.

  Dnes je všetko iné...

    Všade je pusto, osamelo, všade vládne bolestivé ticho. Bolesť nad bolesťou. Slzu za slzou mám v oku, srdce stráca dych. Na kríži kvitnú kvety do neba. Otec nám dáva posledné slovo. Vie, je čas, treba ísť. Len ja sa cítim sám. Obloha plače, zem ťažko dýcha zhlboka.

  Samota bolí, strata človeka ešte viac.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dnes píše Michal Vajdička

Kultúra nepotrebuje oDrobiny

Máme na našej strane ekonomické argumenty. Napriek tomu si Slovensko ide svoje.


Už ste čítali?