Rozchod

Autor: Gabo Németh | 5.6.2020 o 8:37 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  43x

  Ľuboš, je skvelý chlapec, obdivujem ho. Viete, môj otec bol alkoholik, mama podľahla drogám. Vychovali ma starí rodičia, za čo som im povďačná. Stará mama so starkým, sú skvelí. 

   Keď som dovŕšila osemnásť a zmaturovala na  samé jedničky, stará mama sa rozhodla, že jednoizbový byt prepíše na mňa a ona so starým otcom, pôjdu jeseň svojho života stráviť k starkinmu  staršiemu bratovi, k ujovi Ondrovi a tak budem mať  pre seba viac súkromie.

   Ľuboš pracuje v reklamnej agentúre, celkom solídne zarába. Vyplatíme byt, čosi máme spoločne nasporené, sem – tam nám pomôžu Ľubošovi rodičia a tak sa nám žije ľahšie. Ľubík, je môj prvý vzťah, začal na strednej škole. Je to moja prvá láska. Chodili sme na  Strednú strojnícku školu a on hral basketbal. My dievčatá z nižšieho ročníka sme na palubovke. Obdivovali chlapcov.

   Mne hneď do oka padol krásny vysoký  chlapec s atletickou postavou, čiernymi vlasmi, slovom super chalan.   Po jednom takomto zápase, na pohľadnicu, na ktorej bola ruža so srdiečkom, som ho poprosila o autogram.

   Usmial sa na mňa a povedal. - K  autogramu by sa slušilo aj pozvanie na kávu a dva deci červeného vínka. –   

   Očervenal som sa a dodala som..

 – Ešte sa uvidí. – Pozerala som sa mu do jeho krásnych oči, boli hnedé ako horúca jeseň bez listov. Môj najväčší dar, by bolo, keby som chodila s Ľubošom a práve teraz  sa čosi rysuje a práve teraz prichádza tá pravá chvíľa.

- Milá slečna vyhovovalo by vám to v sobotu U troch mníchov? -

- Podávajú tam vynikajúce menu  a dobré vínko. – pokračoval

- Mladý pánkom, vyhovovalo, áno. – Odpovedala som úsečne.

Usmial sa, jeho smiech bol od srdca, úprimný a nákazlivý.

    O tri dni na to v piatok som prišla domov zo školy, tak okolo pol druhej. Navarila som si. K vareniu som vždy mala pozitívny  vzťah. Spravila som paradajkovú polievku, zemiakovú kašu, fašírky a k tomu ako prílohu som si dala uhorky.  Keď som navarila, rýchlo som bežala ku kamarátke, dohliadať na jej štvorročnú Simonku. Soňa musela skočiť k rodičom pretože jej otec dostal žlčníkový záchvat.

   Prišla som domov neskoro.

  Na druhý deň v sobotu, som vstala na deviatu, spravila si raňajky, vybrala múku vajíčka, čerešne a upiekla čerešňovú bublaninu. Potom som sa okúpala, upravila sa, naniesla na seba parfém ,  ktorý mi kúpila kamarátkina mama, keď bola v Paríži na kongrese.

     Za hodinku som bola hotová. Nechala som zámerne svietiť v obývačke, zamkla byt a vyšla som ráznym krokom, aby som stihla autobus 212 , a potom stačilo iba vyjsť na pešiu zónu a kráčať ku kaviarni U troch  mníchov.  Už  z diaľky som videla Ľuboša, ako drží v ruke ružu. Vošli sme do baru. Sadli si. V tom sama Ľuboš spýtal . – Čosi dáte milá, slečna? –

- Vyprážaný syr s hranolkami . –  navrhla som Ľubo lúskol prstom na hlavného, akoby bol doma Ten za pätnásť minút doniesol objednané menu.

- A k tomu dvakrát dva deci modranského. – vyzval  čašníka.

   Bavili sme sa dobre. Bolo to vydarené rande. Ľuboš nebol len fešák s atletickou postavou, s hnedými očami a neopakovateľným šarmom., ale veľmi inteligentný a zhovorčivý typ človeka.  Slovom, bolo nám spolu dobre, hlavne ja som sa v jeho prítomnosti cítila dobre. Keď sme večer vychádzali z baru, hviezdy sa križovali s mesiacom v splne, ktorý kráčal oblohou.

   Ľubo, ma odprevadil k bloku, kde bývam.

- Slečna, kde bývate? –

- Na treťom poschodí. –

- Ale tam sa svieti. –

- Ale ja sa nebojím. –

- Pod svetlom býva najväčšia tma. Odprevadím vás, čo ak sa vám do bytu  nasťahovali mimozemšťania. –

-   To ešte smiete. Dovolím  vám to. -  zviezli sme sa na tretie poschodie výťahom. Keď sme z neho vystúpili otvorila som dvere a bola som  šťastná ako nikdy predtým  Vošli sme do bytu, usadila som ho, na gauč  v obývačke.

z  likérnika som vybrala kvalitné  biele víno. Naliala som ho do dvoch pohárov.

- Dáme si, mladý pán? -

- Samozrejme  - žmurkol na mňa 

- Netykajme si už, ja som Alena. -

- Alenka z říši divu? -

- A možno. aj. – usmiala som sa a veľmi som chcela, aby ma objal.  

   Trochu sme sa zhovárali, popíjali to spomínané vínko, až neviem, ako, ale skončili sme v spálni.  Bolo to krásne milovanie, plné túžby a ohňa, na ktoré ani teraz nedokážem zabudnúť.

Po dvoch rokoch , ako sme skončili strednú školu,  sme sa zobrali. Veľmi som chcela mať dieťa, ale na koniec sme dospeli k názoru, že rodičovstvo necháme na neskôr. Lenže čím ďalej čas ubiehal, tým viac som chcela byť matkou, až som nečakane otehotnela. Správu o tom,  že som tehotná, som si nechcela nechať pre seba.    

   Túžila som sa o ňu podeliť s mojim manželom.

 Jedného dňa bol to piatok mi povedal že ide ku kamarátovi opravovať auto. Ak oprava bude trvať dlhšie,  prespí u kamaráta a príde domov na druhý deň.  Ak auto opravia včas, domov príde určite.

   Aké bolo moje prekvapenie, keď vtedy na pol deviatu večer  prišiel.  Okúpal sa, oholil, naniesol si na tvár vodu po holení a  vošiel do obývačky. Teraz je ten správny okamih, povedala som si. Keď sa Ľuboš zahniezdil na gauči vybrala som z likerníka víno, naliala ho do dvoch pohárov a sadla si k nemu.

 - Oslavujeme niečo? –

-- Ľuboš, som tehotná. –

-Čože, ta si tehotná? Alena, ja nie som ešte pripravený na otcovstvo a ani ty byť matkou. Vieš, čo je mať deti? Prináša to veľké starosti. A čo ja a moja kariéra? Ty môžeš nastúpiť o rok do našej firmy, veď som ti vravel... budeš tam mať novú prácu, tak ako som ti to sľúbil. Už na tom pracujem .Dieťa zásadne nie! -–  sprísnil Ľuboš  už nie milým pohľadom . Toto som od neho nečakalo. Srdce mi skoro zamrzlo, cítila som v ňom neskutočný chlad a mráz, ktorý šiel priamo od Ľuboša. Ten vstal, ani sa nedotkol vína, rýchlo sa obliekol, vzal na seba kabát a zabuchol za sebou dvere. Utekala som za ním,  no nevidela som ho nikde.

   Odrazu ma pohltila bolesť a neúprosný čas, ktorý bol teraz nepodstatný. S plačom v očiach som zlomene kráčala domov. Fúkal ostrý vietor. Nedokázala  som sa vymaniť z jeho sily. Rozvieval mi vlasy doslova vo mne. horel. Mala som pocit, že ma zalieva sopečná láva. Prežívala som veľké sklamanie.  Keď som  vstúpila do bytu, bol neskutočne prázdny. Ešte viac som sa rozplakala. Najradšej by som sa nevidela. Ostala som sama napospas  osudu. Úplne sama. Bez lásky k životu, plného sĺz a sklamaní.

  

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Piloti neodhadli palivo. Skončilo sa vyšetrovanie pádu Mig-29

Minister Naď ukázal závery vyšetrovania.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Vládu znova zaskočila korona

Naozaj ministri nemali čas schváliť zákon poriadne?


Už ste čítali?