Kamelot s očami ako srdce básnika

Autor: Gabo Németh | 8.7.2020 o 12:21 | (upravené 8.7.2020 o 12:27) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  60x

- Kúpte si večerník. - Na Račianskom mýte na skočila červená. Električka zastavila. Šofér vstal a hľadiac na kamelota sa rozúril.  - Okamžite vystúpte!  Svoj biznis tu mi robiť nebudete. -

kniha a pero,, ktoré musí písať dokonale a zaujímavokniha a pero,, ktoré musí písať dokonale a zaujímavo (www.google. obrazky.sk)

     Kameletove oči v okamihu zvädli, nemali už tú potrebnú iskru, keď s nadšením nastúpil do električky. Mal určite  rád svoju prácu, bola pre neho dôležitá. Pri Tescu radšej vystúpil. Nemalo zmysel priečiť sa so šoférom.  Uvedomoval si, že tento boj s ním by bol aj tak prehratý.

     Spisovateľ Anton Sražanský  vystúpil radšej na tej istej električkovej zastávke ako kamelot. Niečo mu navrávalo, že musí. Kamelot stál na ostrovčeku a čakal na svoju električku. Anton na neho uprene hľadel, bolo mu ho ľúto..... Okolo nich bolo plno ľudí, náhlili sa do práce, k svojím blízkym. Ten ich sústavný kolotoč labyrint menom zhon.

    V tom prichádzali cez dáv ľudí akísi frajeri, grázli, ktorých upokojovalo, že ubližujú ľuďom. Videli kamelota, poznali ho dobre. Volal sa Florián, bol nevidomý a každý deň o takomto čase, predával svoj večerník.  Partia nepolepšiteľných zasraných smrkáčom, zbadali u neho brašňu  ktorú mal preloženú cez plece. Mal v nej pár drobných za predané večerníky. Chalaniská pristúpili k nemu, brašňu s peniazmi strhli a utekali preč.

    V kamelotových očiach sa zjavil strach a smútok.

   Napriek tomu, že Anton so svojim rukopisom románu Ruže, na ktorých spí dúha, mal ísť k vydavateľovi, aby mu jeho prozaické dielo jazykový redaktori, upravili a vykliesnili mu cestu na jeho vydanie, pristavil sa ku kamelotovi a spýtal sa ho.

- Nepotrebuje pomoc? –

-  Čakám na električku číslo 9. Musím redakcie večerníka zahlásiť, že mi ukradli brašňu s peniazmi. Stáva sa mi to čas. Viete, som voči tomu bezradný. Takže idete do redakcie?  -

V kamelotovej otázke, akoby sa stratil hlas a bola v nich istota, sila. Mal pri sebe oporu, v mužovi, ktorý mu chce pomôcť. Takýto ľudia sú vzácnosťou. –

- Vy do redakcie, ja do redakcie, srdce mäkké ako chlieb neskutočne žije.- Anton sa pokúšal odľahčiť situáciu s humorom.

- Ste básnik? – opäť zaznela kamelotova otázka. –

Kedy som  písal básne, teraz som prešiel na prózu. Akoby sa kamelotove  oči sa zaiskrili radosťou a šťastím. Odrazu to bol iný človek, ktoré mu srdce spievalo ako slávik. Vybral  z vrecka svojho saka  útlu knižôčku a podal ju  Antonovi so slovami.

- Ja som zas básnik. Píšem poéziu. – povedal.

    Anton nabral vážnosť, akúsi úctu a cnosť k mužovi, ktoré mu oči boli jeho vlastným srdcom, spevavým a sladkým zároveň.  Vedel, že sú ľudia, ktorí napriek svojmu hendikeptu, dokážu viac ako iní, tí, ktorí si svoje zdravie nevážia.

     Keď Anton doma večer čítal verše muža s nevidomými nevidomé očami  pretože zakvitajúce  jarou, čosi teplé sa mu zarezávalo do žil. Nedokázal na neho zabudnúť, na osobu s bielou paličkou v ruke, ktorý mal oči čisté a úprimné ako jazero tancujúce s letom na hladine ako obraz s citom pre živé farby, lásky v ňom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minúta po minúte: V nemocniciach je najviac pacientov od začiatku pandémie

PCR testy zachytili 2 070 pozitívnych vzoriek, antigénové 822.

Ak nezaberie semafor, na rade je lockdown, vraví pandemická komisia

Matovič chce, aby sa kritici testovania ospravedlnili.


Už ste čítali?