Kameletove oči v okamihu zvädli, nemali už tú potrebnú iskru, keď s nadšením nastúpil do električky. Mal určite rád svoju prácu, bola pre neho dôležitá. Pri Tescu radšej vystúpil. Nemalo zmysel priečiť sa so šoférom. Uvedomoval si, že tento boj s ním by bol aj tak prehratý.
Spisovateľ Anton Sražanský vystúpil radšej na tej istej električkovej zastávke ako kamelot. Niečo mu navrávalo, že musí. Kamelot stál na ostrovčeku a čakal na svoju električku. Anton na neho uprene hľadel, bolo mu ho ľúto..... Okolo nich bolo plno ľudí, náhlili sa do práce, k svojím blízkym. Ten ich sústavný kolotoč labyrint menom zhon.
V tom prichádzali cez dáv ľudí akísi frajeri, grázli, ktorých upokojovalo, že ubližujú ľuďom. Videli kamelota, poznali ho dobre. Volal sa Florián, bol nevidomý a každý deň o takomto čase, predával svoj večerník. Partia nepolepšiteľných zasraných smrkáčom, zbadali u neho brašňu ktorú mal preloženú cez plece. Mal v nej pár drobných za predané večerníky. Chalaniská pristúpili k nemu, brašňu s peniazmi strhli a utekali preč.
V kamelotových očiach sa zjavil strach a smútok.
Napriek tomu, že Anton so svojim rukopisom románu Ruže, na ktorých spí dúha, mal ísť k vydavateľovi, aby mu jeho prozaické dielo jazykový redaktori, upravili a vykliesnili mu cestu na jeho vydanie, pristavil sa ku kamelotovi a spýtal sa ho.
- Nepotrebuje pomoc? –
- Čakám na električku číslo 9. Musím redakcie večerníka zahlásiť, že mi ukradli brašňu s peniazmi. Stáva sa mi to čas. Viete, som voči tomu bezradný. Takže idete do redakcie? -
V kamelotovej otázke, akoby sa stratil hlas a bola v nich istota, sila. Mal pri sebe oporu, v mužovi, ktorý mu chce pomôcť. Takýto ľudia sú vzácnosťou. –
- Vy do redakcie, ja do redakcie, srdce mäkké ako chlieb neskutočne žije.- Anton sa pokúšal odľahčiť situáciu s humorom.
- Ste básnik? – opäť zaznela kamelotova otázka. –
Kedy som písal básne, teraz som prešiel na prózu. Akoby sa kamelotove oči sa zaiskrili radosťou a šťastím. Odrazu to bol iný človek, ktoré mu srdce spievalo ako slávik. Vybral z vrecka svojho saka útlu knižôčku a podal ju Antonovi so slovami.
- Ja som zas básnik. Píšem poéziu. – povedal.
Anton nabral vážnosť, akúsi úctu a cnosť k mužovi, ktoré mu oči boli jeho vlastným srdcom, spevavým a sladkým zároveň. Vedel, že sú ľudia, ktorí napriek svojmu hendikeptu, dokážu viac ako iní, tí, ktorí si svoje zdravie nevážia.
Keď Anton doma večer čítal verše muža s nevidomými nevidomé očami pretože zakvitajúce jarou, čosi teplé sa mu zarezávalo do žil. Nedokázal na neho zabudnúť, na osobu s bielou paličkou v ruke, ktorý mal oči čisté a úprimné ako jazero tancujúce s letom na hladine ako obraz s citom pre živé farby, lásky v ňom.