Svet poézie - Svet slova

Autor: Gabo Németh | 9.8.2020 o 9:31 | (upravené 9.8.2020 o 12:17) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  56x

     Keď ako dvanásťročný som napísal svoju prvú báseň, mal som fantastický pocit. Pod prúdom poézie som sa vznášal ako lístie v povetrí. Predstavoval som si každú metaforu zvlášť, jej čaro a pôvab. A potom to prišlo.

     Začal som sa viac venovať poézii, čítať, pretože práve čítanie, je dôležité pri každej umeleckej zmyslovej práci. Doma som mal kníh dostatok, napriek tomu som si knihy dokupoval, čo sa mi neskôr veľmi zišlo. Poézia je zvláštny fenomén. Dáva básnikom krídla, pritom ich drží pri zemi. Pri každej básni sa môžete oprieť o slovo, zdôveriť sa mu so svojimi radosťami, žiaľmi i smútkami zároveň.

     Vraví sa: Papier znesie veľa, lenže mňa môj prvý učiteľ poézie Vojtech Kondrót učil jedno: Báseň nepotrebuje veľa slov. Jeho slová som pochopil, keď som sa začal venovať poézii krátkeho formátu, tzv. nedopovedanej básne. Báseň, je báseň a vždy ňou ostane, rozprávkou trinástej komnaty.

     Hľadiac na internet a sledujúc píšucich autorov, básnikov, poetov, zisťujem, že mnoho mladých ľudí, ktorí sa venujú poézie, majú veľký talent. Stačí ich iba podchytiť, dať im šancu realizovať sa a skôr, či neskôr vydajú svoju prvú básnickú zbierku.

   Aké pocity má krst prvej básnickej zbierky? Čo si fantastické, neskutočné že sa človek dopracoval tam, kde je. Svet, ktorý dáva slovo, je zvonom, ktorý dáva o sebe vedieť. Každý večer sa už dopredu teším, že ráno vstanem, spravím si kávu a začnem pracovať, vytvárať báseň do svojho vlastného obrazu

   .Či sa niekomu páči, alebo nie, každý básnik má svoj okruh priaznivcov, ktorý ho radi čítajú.  Nech je to už akokoľvek, poézia vždy očarí, svojou krásou, skvostom, ladnosťou plnou lásky  a nehy. To, je tá pravá poézia, ktorá nás dokáže očariť. Berie málo, ale veľa dáva.

    Dodnes, keď sedím za stolom, mám taký istý pocit, ako keď som písal svoju prvú báseň.  Zvláštne, však? Pavol Stanislav, môj kolega, básnik, mi na literárnej súťaži Laca Novomeského povedal.

- Písanie, ako také, je jedno veľké ušľachtilé remeslo, posolstvo, ktoré prichádza k svojim čitateľom a nie čitatelia k nemu.Táto pravda tkvie vo mne dodnes, žijem s ňou neustále, keď píšem.

   To má byť tá pravá poézia, ktorá v nás básnikov zvoní, čím ďalej tým viac.Nech hlaholí  do posledného výdychu básnika. Veď ak básnik odchádza, jeho básne neodchádzajú, ostávajú s nami ako hrejivá spomienka. žltých chryzantém na človeka, básnika, ktorý im dal život.

     A to je na poézii tak krásne a očarujúce.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minúta po minúte: V nemocniciach je najviac pacientov od začiatku pandémie

PCR testy zachytili 2 070 pozitívnych vzoriek, antigénové 822.

Ak nezaberie semafor, na rade je lockdown, vraví pandemická komisia

Matovič chce, aby sa kritici testovania ospravedlnili.


Už ste čítali?