Gabriel Németh román Kvety v srdci / druhá kapitola / Adamko /

Autor: Gabo Németh | 25.9.2020 o 11:50 | (upravené 25.9.2020 o 12:12) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  47x

Dlho si neoddýchnem. Síce mám deň voľna, ale mám toho viac než dosť. Samé starosti. Musím ísť k mame. Vyprať jej, vyžehliť, a keď keď budem vládať i navarím.

       Mama má už šesťdesiat rokov, je teoretický ešte mladá, ale čaká ju operácia bedrového kĺbu.   Dlho stáť na nohách nedokáže, keď stojí, musí sa podopierať barlou.A otec? Ten, je vždy preč. Nedokáže obsedieť doma na jednom mieste, má rád prírodu. Je poľovník a vášnivý rybár.

    I teraz je na rybách na mŕtvom ramene Dunaja. Má rád prírodu, sedieť pri vode, vnímať krásu okolo seba. Má rád zvieratá a jeho veľkou vášňou je poľovanie.. To všetko je môj otec, drahý otec, ktorého mám nesmierne rada. Samozrejme mám rada i mamu. Tá ma vždy učila, rovnakým dielom si treba vážiť a ctiť svojich rodičov. Nikdy netreba robiť rozdiely.

      Keď vstanem, narýchlo upracem spálňu, obriadim kuchyňu a čo treba to upracem v byte. A chystám sa k mame. Nepotrebuje len vyprať, vyžehliť, navariť, ale kohosi, kto by pri nej bol, kto by jej pohár vody, keď to potrebuje.

     Doma u mamy som sa vždy cítila dobre. Veď tu som vyrastala, tu som sa vracala z internátu domov ku kamarátov, k svojim rodičom. Akurát keď prídem, mama sedí v kuchyni na stoličke a popíja bylinný čas z mäty. Má rada takéto čaje, pije ich vlažné a vždy bez cukru. Vojdem do kuchyne, mama sa na mňa pozrie.

- Keď si chceš, urob si kávu, si predsa doma. –

- Spravím, aj tak som ráno nemala kávu. . – pristúpim ku kávovarnej kanvici a robím si kávu. Keď si ju spravím, sadnem si k mame za stôl.

- Ako sa máš , mami? –

- Ako stará žena, kosti ma bolia pri každej zmene počasia.

- Je to tak vážne. Ak áno, zariadim ti lekára. –

- Keby to tak bolo už je neskoro... –

- Až tak vážne to tak nie je.  Lekár ti predpísal lieky i mastičku. Tabletky nemôžu účinkovať hneď .Ešte som ti kúpila výživový doplnok Kamzík. Vytvára kolagén v kĺboch a lieči ich. Len vydrž, všetko bude dobre.

      Keď dopijem kávu, pomaly vstávam, idem do kúpeľne, otvorím automatickú práčku, šatstvo rozdelím na farebné a biele. Samozrejme najprv vyperiem biele, potom farebné veci.. Mama, je rada, že som prišla, navštevujeme sa raz do týždňa, nemám veľa času, pracujem na detskom oddelení a to si vyžaduje celého človeka. Svoju prácu mám nesmierne rada. Keď vidíte tie smutné očká deti, ktoré chcú byť, čo najskôr pri svojich rodičov, až sa vám chce plakať. Keď však ich oči žiaria ako dve hviezdy na oblohe, vaše srdce jasá šťastím.  Tak taká je moja práca lekárky a primárky zároveň na detskom oddelení. Pokiaľ práčka perie, za ten čas si trochu sadnem.

- Otec, je kde? – spýtam sa.

   Šiel na poľovačku s kamarátmi, s Jano Stražanským a Viktorom Malči.

   Mal by prísť večer o deviatej. Rozširuje sa prasačí mor a musia vyčistiť svoj revír o nainfikovaných diviakov. Tento raz to nie je poľovačka, kde si všetci zastrieľajú a oddýchnu, tentoraz to je tvrdá drina.. Veď je poľovník na slovo vzatý, vie ako načo má robiť, tak, ako jeho priatelia. –

- Ešte dobre, že na starobu má otec takého hobby, ale ty si sústavne doma, mala by si sa venovať nejakému koníčku. – mama sa iba zamračí ako obloha pred búrkou. Viem, dobre, že sa na mňa za to, čo som jej teraz povedala hnevá.

- A kde mám ísť, do klubu dôchodcov, kde chlapi hrajú jednostaj karty a ženy klebetia, veď všetko o každom človeku, tu na okolí. Poznáš ma nikdy som nebola šitá na klebety, to nie je môj štýl.

-  Počula som, mami, že na budúci týždeň vedúca klubu odstupuje z funkcie, kvôli svojmu zdraviu a naje miesto príde akási Veronika Herczegová. Tá prišla s nápadom, založiť čipkársky krúžok. Ty si často vyšívala, mohla by si sa čosi naučiť, čo by si robila potom aj doma, keby svoju prácu nestihla v klube dôchodcov. Ja by som ťa rada tam odniesla. Tento čipkársky krúžok bude len dvakrát do týždňa. – V tom, akoby mama ožila. Usmeje sa na mňa. Takto sme na dobrej ceste poviem si a hľadím na mamu.

- A vieš, že máš pravdu otec, je vždy preč. Buď je na rybách, alebo na poľovačke s kamarátmi. Prečo by som nemohla mať akési hobby.

- Veď o tom je všetko, to ti predsa vravím.

     Práčka práve prestala prať, otvorím ju, vyložím šatstvo na šnúru a ešte raz na hodinu a pol dám čierne veci prať  Svetlé tričká, otcove polokošele taktiež svetlej farby,  spodné prádlo vyvesím na šnúru, Tmavé a čierne veci  dám prať na hodinu a pol. Potom nasledujú utierky, tie periem samo. Šnúry vyvesím a vyložím na ne prádlo. Potom ma čaká žehlenie, ale tak sa zdá, že uvarím čosi ľahké. Mame som včera kúpila tvaroch a cestoviny na tvarohové halušky. Jedlo bude raz dva hotové.

 Keď doperiem vyvesím všetko, spýtam sa mami. - Je niečo na žehlenie? –

- Pár veci áno. – povie mama a rozmýšľa. Zamyslená a hĺbavá vo svojich myšlienkach, akoby jej vlastný svet zomieral.

- Čo je mami, že si tak vážna. –

-  Nechávam sa unášať spomienkami, ako sme s tvojim otcom boli mladí a teraz nás skľúčila staroba. –

- I staroba je pekná, ak ju prežívaš plnohodnotne. –  pri týchto slovách sa chytím žehličky a žehlím.

- Nebuď kvôli to smutná, mami. Vek, je len číslo. – ani nedohovorím, keď ktosi trikrát zazvoní, že poskočím a skoro sa popálim od žehličky. Žehličku položím tak, aby neprepálila šaty a idem otvoriť.

   Keď vo dverách vidím policajta, strasie ma a naskočí mi husia koža. Ani neviem, ale som zmätená. Viem veľmi dobre, že muži v policajnej uniformy neprinášajú dobré správy. .

 - Som major Peter Vargovčík. Ste pani Smutná? –

- Pani  Smutná, je moja mama.  Pán Smutný, je môj otec. Stalo sa niečo?

- Je váš otec poľovník? –

- Áno, ... -  poviem vystrašene. Práve dnes šiel na poľovačku. Stalo sa niečo? – je to otázka, na ktorú by som okamžite rada poznala odpoveď.

- Vášho otca nechtiac postrelili sanitka ho odniesla na resutitačné oddelenie do miestnej nemocnice.  – Nohy sa mi podlamujú. Policajta zasalutuje a odchádza. Zavriem dvere, otočím sa a vojdem do kuchyne.

- Stalo sa niečo, Klára? -  spýta sa ma mama.   

- Otca na poľovačke nešťastne postrelili. – ani to nedohovorím, mama sa nadýchne, zakalí sa jej pohľad, celá zbledne a odpadne. Neviem, čo mám robiť. Jediné, čo mi zostáva, je zavolať  sanitku. Mama ju potrebuje, má nielen ťažkosti z bedrovým kĺbom, ale má i slabé srdce.

    Počítam minútu za minútou, čas dokedy sanitka sa mi zdá neskutočne dlhý.

Medzitým mamu ovlažujem studenou vreckovkou.  Akoby nereagovala, je ako mŕtvola.

    Len to nie, nie, nesmie zomrieť, ostala by som sama. Otvorím okno, aby som videla sanitku. A skutočne, za pár minút sanitka trúbi, šofér dáva vedieť, že lekári sú tu. Vystúpia z nej dvaja lekári  spolu so šoférom.

    Vynesú nositká na tretie poschodie. Jeden  z lekárov zazvoní a ja  idem otvoriť. Len čo lekári prekročia prah bytu, stojím na chodbe, nedokážem sa udržať plaču. - Odpadla, keď sa dozvedela, že otca postrelili. –

Som doktor Kusý a to je doktor  Stráňan. –  predstavia sa muži v bielych plášťoch. Príkývnem, že rozumiem. Mamu prenesú  do obývačky na gauč. Zmerajú je cukor, je dosť vysoký, jeho hladina prekročila 10 mmol/l, čo je na mamin vek dosť vysoká hladina.

   Okamžite jej zmerajú tlak je vysoký 150/100...

-  Defiblátor. -  prikáže lekár Kusý. Od lekára Letricha prevezme defiblátor, rozopne mame blúzku tak, aby mal prístup k hrudí.

   Rýchlo ho pritisne na maminu hruď a začína záchrana o život. Pár elektrických výbojov a tlak sa zvyšuje, srdce začína pracovať tak, ako má.

- Dobre, vašu matku sme dostali z najhoršieho. Prevezme ju na interné, tam

sa o ňu postarajú. –  povie lekár -záchranár

   Mamu naložia na nosítka a nesú ju do sanitky, v tom sa spýtam jedného z lekárov. - Nemôžem ísť s vami? Rada by som  navštívila otca, leží na áre, a mala by som pokoj na srdci, keby som mohla byť i pri otcovi a pri mame, keď ju  preveziete na interné oddelenie. –

- Nemali by sme tak konať, ale keď, je takáto situácia, môžete ísť s nami za svojimi rodičmi. –

- Ďakujem vám. – som ako prebratá k životu.

   Za pár minút odchádzame.

   Dvere na sanitku sa otvoria, sadnem si k vodičovi, sledujem cestu. Popritom rozmýšľam, aké by to boľavé, keby naraz som stratila obidvoch rodičov. To sa stať nemôžem. Nie, Boh to nesmie pripustiť. Zopnem ruky a verím, že sa tak nestane. To jediné nie. Som mierumilovná. Mám rada rodičov. Dala by som za nich i život. Mám rada svoju prácu, liečiť svojich pacientov.

    Boh nesmie dopustiť, aby mi rodičia zomreli. Sama neviem, čo by bolo so mnou. Ostala by som sama, so zlomeným krížom na plecia. Nedokázala by som ho uniesť. Ostali by mi slzy pre plač, smútok a žiaľ.

     Keď sanitka zaparkuje pred nemocnicu, mamu odnášajú na nosítka na interné oddelenie. Rýchlym krokom, kráčam za ňou. Je pri vedomí, ešte slabá a možno ma v celku ani nevníma. Keď so šoférom sanitky a doktor Kusým do nesú do nemocničnej vestibule, stačím chytiť mamu a povedať.

- Mama, mám ťa rada. –

     Mama, otvorí očí, neisto sa na mňa pozrie, v jej pohľade, je veľká neistota, cez to všetko mi zašepce po tichu a natiahne za mnou ruku.

- A ja ťa mám rada  potom sklopí zrak a ja zacítiť úzkostný strach na srdci. 

- Čo sa ňou deje?.  – bojím sa o ňu. Pristúpim  k lekárovi.

- Žije vôbec.? -

- Žije, srdce nabehlo, bije tak, ako by malo. Len, je slabá. Treba ju stabilizovať, nasadiť lieky. Verte,  vaša mama, je na dobrej ceste vyliečiť sa. – upokojím sa

- Kde je resustizačné oddelenie? – položím otázku.

- Na druhom poschodí. – odpovie mi šofér sanitky. Vykročím k výťahu a veziem sa.  Keď vyjdem na chodbu, na druhé poschodie, kráčam k dverám, kde je napísané resustizančné  oddelenie.

   Zazvoním. Dvere sa otvoria a v nich stojí zdravotná sestra. –

- Koho hľadáte? –

- Som dcéra pacienta Smutného, rada šla k nemu. –

- Natiahnite si rúško, leží tu po ľavej strane na stole, navlečte si tieto topánky. -

- Rozumiem. -   poslušne poviem. Topánky sú zelenej farby a pripomínajú skôr gumenné galoše.  Podídem k ošetrovni, kde dve sestričky monitorujú pacientov a všetko jedna sestrička. Určite je to vrchná pomyslím si.

- Prosím, vás, kde leží pán, Smutný. Som  jeho dcéra. Môžem sa na neho pozrieť.

- Je na intenzitke, izba číslo jedna. Môže ísť, ale nezdržte sa dlho, najviac dvadsať  minút, váš otec musí oddychovať. – prikývnem a kráčam k otcovi. Keď vojdem dnu, chytí ma panika.

   Otec, je napojený na hadička, naskytne sa mi na neho hrozný pohľad. Na tvári má masku. Určite prijíma cez ňu kyslík. Rozplačem sa.... To nie je možné. To je môj otec? Veď, to je troska, nie človek. K tomu, je doráňaný, celý modrý. Ptravdepodobne, ako bol postrelený, spadol na zem a takto sa doriadil.. Som ako bez duše,  v tom do izby vojde sestrička.

- Je ako iný. – konštatuje

- Museli sme ho dať do umelého spánku. Dostane sa z toho. Hľadím na neho s láskou a ako na príkaz Najvyššieho, ktorý ľuďom, chce dobre, otec otvorí oči. Zaleje ma nečakaná radosť.

- Otvoril oči. – poviem sestričke. Teraz ich však zatvoril. –

 Začína byť pri vedomí. Zobúdza sa z umelého spánku. –

    Vyjdem z nemocničnej izby, natiahnem ruku a otcovi sa pozdravím.

- Drž sa! . Drž sa! - a v okamihu sa rozplačem.

     Odchádzam domov. Chytá ma akási melanchólia, smútok, žiaľ, ťažoba, z toho všetkého, čo som v niekoľkých, dní, v niekoľkých hodín zažila. Otvorím dvere do svojho bytu, zhodím zo seba všetko a vojdem do obývačky, nemám chuť ani si spraviť kávu.

   Vyberiem zo skrine deku, schúlim sa do klbka a snažím sa zaspať. No ako zaspíš žena, pri takýto bolestiach, ktoré prežívaš ešte k tomu si primárkou detského oddelenia. Večer však predsa stane. Zavolá mi môj manžel.

- Ahoj zlatko, prídem za dva dni. Teším sa. –

- Aj . – poviem. –

-Nehovoríš to presvedčivo.  –

-Tak, tak.....-

- Láska, čo tak? Vraciam sa a  ty nie si rada?

- Stalo sa toľko vecí naraz. – začínam byť nervózna. Braňo je na ústupe, aj teraz, aj v živote. Má ma rád, je pokojný typ človeka a ja som malá bomba Nagasaki. On je z tých, čo ma upokojuje. Som taká iba vtedy keď sa mi nakopia problémy. Učí ma byť  v súkromí pohodový človek.

  V práci, ktorá ma veľmi baví, je to úplne iné. Starosti, ktoré mám hodím za hlavu a venujem sa svojej práci. To ma učila moja mama .  Keď bola na mieste, ktoré mu sa vravela práca bola skutočne kľudná. A mala pravdu, veľmi, pri veľmi veľkú pravdu

- Mama, je na internom. Otca, jeho kamaráti, poľovníci postrelili. leží na áre. Tak čo? Mám ti spievať slnečné árie?

- Budem sa snažiť, čím skôr. – ukončí debatu Braňo. Hovor sa preruší, Val si sadne na gauč a rozplače sa. Plakať a roniť slzy, je namieste. Každá žena by podľahla emóciam, ktorým sa vraví šťastie, Šťastie, túžby sú od seba vzdialené ako hviezdy od zeme.....

   Mám rada čítanie,  mám rada knihy Táni Vasilkovej Keleeovej. Majú v svoje čaro. Bolo mi cťou sa stretnúť sa s ňou, v Bardejove,  na besede. Škoda, že ja nedokážem písať. , Neľutujem, že písať romány  neviem. Veď každá práca je dôležitá, aj tá moja.

    Pozajtra idem do práce. Musím povedať veľmi sa teším. Táto práca, práca lekárky je mi všetkým. Cesta do práce netrvá dlho, s autom sa k nemocnici zveziem skoro. Auto zaparkujem pred políciou, prejdem cez vrátnicu a rezkým krokom, aby som príchod do práce stihla.

     Na oddelení ma čaká môj zástupca, lekári a celý zdravotný personál.. Sestričky už dávno pripravili pre detských pacientov lieky. Najprv sa deti

na raňajkujú, zoberú lieky, po liekoch nastáva konzílium a po ňom vizita.

    Záleží mi na zdraví každého pacienta, aby každý bol zdravý. Snaží sa o tom

celý môj zdravotnícky team. Vizita trvá hodinu a pol.

   A pacienti – deti? Tie sa hravo hrajú v spoločenskej izbe, kde majú hračky od výmyslu sveta.

Vojdem do svojej pracovne, ani neotvorím riadne dvere a môj zástupca povie.

- Rád by som s tebou prebral, čosi –

-  Poď dnu , Karol. – Karol prekročí prah mojej pracovne, sadne si.

- Káva opýtam sa ho. –

- Môže byť. -

   Keď sú kávy hotové, položím ich na stôl. Nahodím svoj perleťový úsmev, ktorý pre mnohých mužov, je príťažlivý.

- Chcel by som sa s tebou porozprávať o Adamka. Vieš, ten, čo mal problémy so srdcom a bol operovaný. Po operácii, sa dobre zotavuje, ale ako to bude s ním ďalej. Otec, je alkoholik, matka zomrela na rakovinu. Adamko, nebude mať rodinné zázemie. Jediná možnosť je detský domov. Je mi to veľmi ľúto, ale práve tam skončí. –

   Dopijeme kávu s pôžitkom. Vychutnávame ju. tak ako sa patrí..

- Musím ešte napísať tri prepúšťacie správy nehnevaj sa a vstanem. Karol to chápe.  Pomaly sa lúčime..Taktiež má veľa práce. Musí vyšetriť dvoch pacientov, ktorí dnes prišli.

      Zaborená do práce na počítači, píšem. Prehodnocujem zdravotný stav pacientov, nariaďujem ďalšiu liečbu. Keď skončím prejde chodbou. Stretnem

 na nej malého Adamka., ktorý ma zarosené oči a plače.

- Čo je, Adamko? – spýtam sa ho.

- Nikto ma nenavštevuje.....Prečo nepríde aspoň ocko. –

- Určite príde uvidíš. – Adamko, akoby mi neveril a položí mi otázku, až ma pichne v srdci.

- Všakže nepôjdem do detského domova -? a potom povie.

- Chcem, aby si bola moja mama. –

- Ty moje slniečko a pritúlim ho k sebe, pohladím ho po chrbta, Adamko si blažene vydýchne si. Akosi i mne sa uľaví a začínam uvažovať. Ak nemôžem mať dieťa, adoptujem si Adamka. Len ako to príjme Braňo?

   Raz to  určite pochopí, že sme spravili dobre, keď Adamko bude vyrastať medzi nami a my budeme môcť povedať...... Sme šťastní rodičia.

Akoby Boh ma vypočul. Práve bol štvrtok, návštevné hodiny a Adamkov otec prišiel, na návštevu, pozrieť Adamka. Páchol od cigariet, páchol od cigariet ako dáky bezdomovec.

   Otvorím dvere a žasnem, ako takto môže prísť  otec na návštevu  svojho syna.

- Chcem vidieť Adamka. Prišiel som na návštevu. –

- V takomto stave sa návštevy zakazujú. Adamkova mama zomrela ako ťažká narkomanka a vy sa o Adamka nebudete vedieť postarať.

- Chcem vidieť Adamka. Je to môj syn. –

To vie, ale žiadna návšteva nepripadá do úvahy.

- Adamko. zvýši svoj hlas Adamkov otec.

- To je málo, čo chcete vy. Najprv by ste museli ukázať, že ste ten správny inteligentný, a to vy nie ste. – Zavriem dvere a čakám, kým Adamkov otec nevyjde z chodby a von z nemocnice. Otočím sa, Adamkom sa mi vrhne do náručia. Pohladkám ho, poískam jeho hebké vlasy.  Keď je pri mne, pod mojou ochranou, ktorou mu dávam s pocitom, že je v mojom bezpečí, oči

sa mu rozžiaria ako dve slnká. Nič krajšie nemôže byť. Tento pocit si v srdci chcem zachovať a žiť ako žena, ako matka. Adamko mi trhá ruku, chce mi ukázať svoju obľúbenú hračku, ktorú našiel v spoločenskej miestnosti. Je to veľký plyšový pes s dlhými očami. Adamko ho pohladí

a  ako pes detsky zašteká.

-Haf. –

-Haf. Haf. Haf. -  Usmejem sa na neho, on na mňa. Jeho úsmev je, akoby klenot vychádzajúceho slnka pre nás., pre naše dlane, ktoré chcú pre niekoho žiť a milovať.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?