Verím však, že toto stretnutie, ktoré ma čaká, mi prinesie šťastie. Už deväť rokov moje srdce prahne samotou., žijem sám., nie preto, že mi to vyhovuje, ale možno to tak chce osud, alebo mi nebolo dožičené stretnúť tu pravú skutočnú lásku. Každý večer sa vraciam do jednoizbového bytu, kde ma čaká iba rádio, televízor a nič viac.Chladná izba človeka mrazí.
Volám sa Štefan, po stene pavúk spriada svoju sieť. Je to môj jediný podnájomník.
Na stene vyčkáva na svoju korisť. Načo momentálne vyčkám ja? Preto právom sa pýtam. Kedy budem šťastný? Som utrápený, samota bolí, jatrí rany. Rád by som stretol lásku, ktorá by bola mojou oporou a ja by som mohol povedať, som šťastný. Už neverím na nič, neverím na to, že po noci príde deň, že po dni príde noc. Pozriem sa na hodinky, je deväť hodín a pätnásť minút, každú chvíľu by mal prísť vlak zo Žiliny. Stojím na nástupišti a premýšľam.
Konečne kohosi stretnem, kto ma chce milovať. Vlak prichádza. Otvoria sa dvere, z nej vystúpi kráska ako rozprávkový sen. Má v očiach nebo, vlasy do blond , čo mám na dievčatách rád.
V minisukni vyzerá fantasticky: plné lýtka, krásne nohy, štíhle boky, slovom hotová modelka. Robím si inventár spomienok.Toto dievča som už stretol, keď si kupovala v Košiciach parffém. Stál som v rade za ňou a prihovoril som sa k nej.
- Ale tento by bol lepší. – poprosil som predavačku, aby mi doniesla inú značku, ako džentlmen som ho zaplatil z vlastného. Kráska sa na mňa usmiala a ja som jej opätoval svoj úsmev. Keď sme vyšli z obchodu predstavil som sa, chcel som ju pozvať na kávu, ona sa však bránila.
- Priateľ by sa hneval. -
- Tak aspoň si vymeňme mobilné čísla. – navrhol som. Neváhala. Vybrala malý papierik a pero, ktoré mala v kabelke a napísala mi svoje mobilné číslo a ja na oplátku to svoje. Bolo na nej vidieť, že som sa jej páčil, ale ako vravela, mala priateľa a to bola hlavná príčina prečo sme si nemohli byť tak blízki.
- Keď budete singel, ozvite sa mi. – zakričal som za ňou a šiel svojou cestou. Predstavte si, zavolala mi. A tak sme si písali, mobily len tak horeli.
- Rozišla som sa s priateľom. Podviedol ma. – napísala mi na začiatok našej esemeskovej konverzácie. - Tak to by som nikdy nespravil. – odpovedal som jej cez mobil. Vymieňali sme si esemesky, až som nestíhal kupovať mobilné kreditné karty. Dnes mala prísť ku mne, na pár dní.
Vlak prichádza na tretiu koľaj, z neho vystupuje Veronika.
- Si nádherná. – povedal som a vetu som nedopovedal. Objal som ju
- Objím ma ešte viac . – zašvitorila. Položila mi hlavu na moje plece a rozplakala sa
.- Štefan, vyžaruje z teba akási charizma, akási istota -. preto, som chcela, aby si ma objal silnejšie Vieš, keď ma Juraj podviedol, bola som bezradná, tak opustená.–
- Bude dobre, uvidíš. –
Chytil som ju za ruku, vyšli sme zo železničnej stanice, cez park na námestie do môjho jedno izbového bytu. Keď sme prekročili jeho prah, bolo vidno, že sa jej páčil pravdepodobne preto, lebo som mal v regáloch veľa kníh a byt bol pekne zariadený. Knihy sú mojim siedmim divom sveta, na ktorý si nedám dopustiť. Veronika chytila do ruky moju zbierku básní Samota - povraz obesenca a spýtala sa.- Ty, si skutočne básnik? –
- Áno, –
- Neverila som ti, ale teraz už, áno. Básne sú krásne. –
Nechajme ich, dajme ich bokom– pristúpil som k nej, objal ju, pohladil na tvár a priamo som sa jej pozrel do očí.
- Túžiš po tom, čo ja- ?
- Áno. –
Prešli sme do spálne a oddávali sme sa dotykmi plnej vášne a nehy. Toto milovanie bolo ako z ohni med. Keď sme z neho vytriezveli, Veronika dala svoju hlavu na moje plece a nežne zašepkala
- Ak raz budem mať dieťa, chcem ho mať jedine s tebou. – V jej očiach sa zarosia slzy od dojatia, boli to slzy šťastia a lásky. Utrel som jej slzy a bol rovnako šťastný ako ona.
