Otec

Autor: Gabo Németh | 29.10.2020 o 7:06 | (upravené 10.11.2020 o 4:30) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  66x

Stojím nad hrobom otca. Prší. Kvapka za kvapkou sa mení na biele perly, ktoré nosí iba mladučká sychravá jeseň. Prší. Je piateho októbra dvetisícosemnásť. Nadýchnem sa. Lúčim sa svojim otcom, odišiel nečakane a navždy.

   Sú to čierne okamihy v mojom živote. Veď strata blízkeho, najmä rodiča veľmi bolí. Na každého to skôr, či neskôr čaká. Bohužiaľ, človek sa narodí a musí zomrieť. Je to spravodlivé? Áno, pýtam sa Boha, hľadím na oblohu, nikto mi však neodpovedá. Rád by som poznal odpoveď, ale tá akosi neprichádza. Dnes, je podstatné čosi iné. Dnes pochovávame nášho otca a manžela v jednej  osobe. Musím priznať, otcova smrť ma bolestivo prekvapila.       

   Rodina stojí pri kríži, mama plače, vlastne plačeme všetci. Ja, priateľka, mama, hodíme do do hrobu bielu ružu. Je to u nás taký zvyk. Robí sa to, aby duša mŕtveho, mala pokoj v hrobe, aby bola tou pomyslenou nehou v Božích rukách. Biela ruža, je symbol nehy, táto farba rozpráva akou si nehou lásky a možno k blízkemu človeku, ktoré ho strácame. A nielen  z bielych ruží sa robí svadobná kytica, ale  i z červených. To je samozrejmosť.

   Keď otec, ešte žil, často som pozeral fotky z rodinné albumu, kde som videl svadobnú fotku našich. Mama bola krásna nevesta, jej kytica bola spravená z bielych i červených ruží. Červená farba je symbolom zaľúbených sŕdc dvoch ľudí, ktorí sa chcú vydať cestou životom. Čierna farba skrýva v sebe smútok, žiaľ, bolesť, ktorú dnes prežívame.

   Nad hrobom otca sa prekrížime, lúčime sa s ním v tejto chvíli, v tomto okamihu, teraz navždy. Cestou z cintorína, je prvá mama, za ňou vykračujem ja, priateľka a ostatná pozostalá rodina. Mama chytí kľučku na zhŕdzavenej  bráne, tá zavrzgá  Ostrý, nepodmanivý vietor, ostrí sa so stromami, ktoré dvíhajú svoje koruny do výšin oblohy, akoby chceli čosi  povedať. Nebo tmavie, bolo by dobré, keby sme vykročili  rezkejšie do reštaurácie U nebeského anjela, kde sme s mamou a mojou priateľkou pripravili kar, pre celú rodinu. Všetci vojdeme  dnu, všetko je pripravené, na stole sú pekne pripravené taniere, lyžice, vidličky, príborové nože, ktoré sú zabalené do servítok. Sadneme si,  uprostred stola: ja v prostriedku, mama po ľavej, priateľka po pravej strane. V miestnosti počuť vravu. Nalejem si trocha hruškovice a prihovorím sa pozostalým.

- Milá rodinka, stretli sme sa tu všetci, aby sme si zaspomínali na človeka, ktorého sme  mali všetci radí mali veľmi radi. -   A a to už krásna fešná, mladá čašníčka, ktorej som kedysi neúspešne dvoril, nám nesie misu plnenej kapusty. Púšťame sa do jedla, stíšene sa rozprávame, o otcoví, spomíname na neho aký bol dobrý, láskavý, prívetivý .A skutočne otec miloval svoju rodinu svoju manželku, mňa svojho jediného syna. Častokrát sme sedeli v kuchyni pri stole, a on nám rozprával rôzne príbehy zo svojho detstva, aký bol žiak... nie najlepší, a k tomu bol veľký nezbedník. Môj starý otec, za neho musel vyberať horúce gaštany a zhasínať, to, čo on  zapálil.

    Kar netrvá dlho, takú hodinku, potom sa rozídeme. Strýko Mišo s manželkou odchádzajú na stanicu, kde im za pol hodinu ide vlak do Košíc.Bratranec Laco, je tu autom, ten sa do Bari, malej dedinky na východnom Slovensku, dostane skôr domov a tak by sme  mohli pokračovať, kto, kde sa roztrúsil po kare.

    Laci, ako ho familiárne rodina volá, skôr než odíde domov, zvezie mamu na Hlavnú 78, kde moji rodičia bývajú, respektíve, kde bude mama, po otcovej smrti bývať sama. Mňa a priateľku Kvetu, zvezie na Tajovského 8, kde bývame, a aj on  unavený odchádza k manželke a k svojim deťom.  U nás doma vládne smútok, ponurné ticho plné sĺz, najmä mne je ťažko na duši, čo je samozrejmé....

   Odchádzam do obývačky, sadnem si na gauč. Hruď mi od bolesti ide rozhrnúť, je mi do plaču, chcel by som len plakať. Snažím sa utíšiť moju bolesť. No dá sa to vôbec? Priateľka, vojde za mnou do obývačky, objíme ma, chytí za dlaň, ktorú zvieram, akoby som v nej skrýval slzu  našej spoločnej bolesti.

- Každá rana, bolesť prebolí, uvidíš,  – povie Kveta.

- Viem. – a hĺbavo jej hľadím do očí. Jej krásu momentálne nevnímam, teraz ma opantáva všetko to zlé, som neistý, nohy sa mi podlamujú, nechce sa mi žiť.

   Mama, .....mama.., poviem si pre seba a myslím na ňu.

   Nechávam sa sa unášať spomienkami , keď som bol malé dieťa na rodičov , keď mama  v nedeľu  varila, vypekala, spomíname na otca, s ktorým sme veľa chodili na ryby. Odrazu ma chytí myšlienka, čo asi robí mama. Rýchlo vstanem, vyjdem na chodbu, chytím do ruky telefón. Vytočím mamino číslo. Zodvihne ho a spýtam.

 

- Ako sa máš, mami?-

- No ako? – v tom okamihu sa rozplače. Plačem i ja, plačeme obaja......

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minúta po minúte: V nemocniciach je najviac pacientov s covidom od začiatku pandémie

PCR testy zachytili 2 070 pozitívnych vzoriek, antigénové 822.

Ak nezaberie semafor, na rade je lockdown, vraví pandemická komisia

Matovič chce, aby sa kritici testovania ospravedlnili.

Píše Branislav Vančo

Aby sa zo Žilinku nestal ďalší Trnka

Sústreďme sa na reformu prokuratúry.


Už ste čítali?