Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať

Autor: Gabo Németh | 4.11.2020 o 16:45 | (upravené 10.11.2020 o 4:24) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  45x

Volám sa Richard, mám sedemnásť rokov. Študujem na Strednej knihovníckej škole.  Vždy som mal rád knihy, preto, ani iná možnosť nebola, ako si vybrať štúdium  na spomínanej škole. 

    Predstavoval som si ako  knihovník sedím za písacím strojom a pomáham svojim čitateľom, čo  majú čítať. Avšak čakala ma ešte dlhá cesta, aby som tým knihovníkom bol, ale to je už iný príbeh, ktorý píše  život sám.

  Cestoval som každý štvrtý týždeň domov, do Michalian za rodičmi, za priateľmi, za svojimi blízkymi. Nebolo to tak ani teraz. Sedím v kupé. Je štvrtok  posledný týždeň v mesiaci a ja cestujem domov. Triedna učiteľka mi navrhla, ak vydržím tri týždne na internáte, pustí ma domov už vo štvrtok.

  Pristúpil som na túto dohodu  i kvôli nej môžem cestovať už dnes. Cestujem rýchlikom, ktorý odchádza z Bratislavy o pol deviatej, netreba nikde prestupovať. Vlak ma zvezie priamo do  Michalian. Výhodou je, že tento vlak je miestenkový, mám svoje miesto, nemusím sa trmácať chodbou, otvárať dvere do kupé a hľadať si miesto na cestovanie.

   Mám miestenku číslo štyridsaťpäť, tretí vozeň. Cestovať sa mi bude určite príjemne. V Bratislave nikto nenastupuje. Opretý o operadlo, si vyberiem z kufra učebnice Svetové knihovníctva a učím sa. Snažím sa sústrediť, aby som sa vo vlaku najviac naučil a doma si iba všetko zopakoval.  Prelúskam dvadsaťsedem strán a snažím sa, aby  sa mi  učivo najviac vrylo do pamäti.Učím sa tak  hodinu, pomaly sa mi od únavy zatvárajú oči, chce sa mi spať.  Zdriemnem si, potrebujem to...

   Keď sa zobudí, vezmem do rúk básnickú zbierku Miroslava Válka Nepokoj. Ako básnik, má zrelé nádherné metafory a preto sa mi jeho tvorba páči. Čítam a uvedomujem si jeho tvorbu, je ohromujúca.. V zbierke nájdem báseň, ktorá začína.

- Domov sú ruky na, ktorých smieš plakať – týmito slovami, je povedané všetko.  Vonku prší, kvapka po kvapke zmáčajú koľajnice, ktoré, keď sa pohne vlak, križujú  sa v pevný bod. Rozmýšľam.... Kde je skutočne bod môjho domova?

Nosím ho v srdci a to je na tom najťažšie. Spomeniem na mamu, ako sa o mňa stará. Dáva mi  viac ako je treba, ako jedna matka môže synovi dať. V jej prítomnosti sa cítim bezpečne a šťastný.

    A čo otec?  Ten je neoblomný ako skala, občas tvrdý, zásadový človek, ale keď.Nemám chuť o tom rozprávať, pretože to bolí. V Trnave nastúpia do kupé postaršia žena s mladíkom. Neviem kto ku komu patrí. Mladík si ani nesadne a začne.

- Tak ja idem. –

- Nejdeš nikde, tí tvoji kamaráti ťa naučili iba jedno, piť a fajčiť. –

- Neser ma, mami..! Idem. –

  Mladík zavrie za sebou dvere a odchádza.  Je jasné, je to matka verzus syn. Žena odvráti odo mňa tvár, je jej nepríjemne, že sa jej syn takto zachoval. Hanbí sa za neho. Predsa len sa otočí, naše pohľady sa stretnú.

 - Dnešná mládež rodičom sa nezavďačí.   –

- Ako ktorí. - odpoviem a viac sa nerozprávame.

   V Žiline nastúpi akýsi manželský pár. Žena sústavne muža komanduje, je vidno, že je pod papučou. Manželstvá sú už také, nie každý muž doma nosí nohavice. Pozerám cez okno na prírodu. Milujem takéto cestovanie. Celá príroda sa mi krásna. Cesta sa čím ďalej kráti.  

 Som nesmierne rád. Stanica, za stanicou plynie ako čas, ktorý nikto nedobehne. Jasá mi srdce, Štyri týždne odlúčenia sú predsa len štyri týždne. V Kysaku nastúpi záhadná krásna dáma. Má blond vlasy po pás. Modré oči ako obloha, štíhly driek, nohy krásne priam od Boha a tvár ako z cukru. Hľadím na toto nádherné dievča. Nedokážem z nej spustiť oči. Pohľadom sa vpíjame jeden druhému do očí.Dievčina sa usmeje a spýta sa ma.

 - Nevieš kto som, však? –

- Priznám sa ti neviem, kam ťa zaradiť. –

- Som tá, ktorou  si chodil od siedmeho ročníka, až po ôsmy. -

- Iveta, si to ty? . –

- Ako sa máš? Cestujem na víkend k rodičom –

- Tak to máme spoločnú cestu, lenže ja cestuje do Michalian. –

- A ja vystupujem skôr.. Ako sa máš, Richard? –

-Ujde to pomaly, už som v druhom ročníku. Školský rok sa, ale  vlečie ako žuvačka. –- A čo ty? Pochváľ sa... –

- Nič nového, okrem toho, že som vyhrala obvodné kolo a stala sa zo mňa Miss stredných škôl. –

-To ti gratulujem. Škoda, že nás vzťah stroskotal. –

- Musíš ma pochopiť, každý šiel svojou cestou. Už by to nemalo zmysel, a ja nie som pre vzťah na diaľku.

- Chápem ťa v plnej miere. –

- Vždy si bol dobrý chápavý chalan.

   To som na Teba obdivovala. –

  Si Ivetou sme si stačili vymeniť mobilné čísla, že si občas zavoláme a pokecáme si. Keď Iveta vystúpi, mám zvláštny pocit, akoby som sa znova zaľúbil  do dievčaťa, ktoré som mal  kedysi neskutočne rád.

   Čas sa pomaly plíži, tma je  pokrvným bratom mesiaca. Stanica za stanicou, vlak za  vlakom  sa zrýchľuje. Pozriem sa na hodinky, srdce mi začína búšiť. Som nedočkavý, najradšej by som bol doma.Konečne je jedenásta hodina večer je tu. Rodičia ma už čakajú  pri nástupišti.   Keď vystúpim mame podám kufor. Objímem ju, je nesmierne rada, že som prišiel.

   Otec sa pozrie na mňa svojím príkrym, prísnym pohľadom a povie.

- Vítaj, synak, doma. –  a to je z jeho strany všetko. Nič menej, nič viac.

   Je taký, trocha drsnej povahy, ktorý zvláštne rozdáva lásku. Dokáže ju prijať, no rozdávať ju však nedokáže.

  Doma sa cítim fantasticky, veď len čo sa dvere za mnou zatvoria, zaplaví ma akási blaženosť. Vojdem do kuchyne a sadnem si.

Mama mi okamžite dáva jesť, dobrú držkovú polievku zohreje v mikrorúre, položí na stôl. Otec sedí oproti mne, hľadí na mňa  a dodá.

 - Len jedz, varil som ju pre teba. – usmejem sa na neho. Otec je dobrý kuchár, nedá sa zahanbiť. Niekedy varí lepšie ako mama. Po polievke mi mama zohreje zemiakovú kašu a fašírky, k tomu ako príloha domáce uhorky.

- Tak rozprávaj, čo nového?  Ako škola? A Čo internát? –

- Fakticky všetko ako ma byť. Škola mi ide, tú zvládam, učím sa dobre. Mám veľa  kamarátov, rozumieme si s nimi. Otec dodá.

- Len jedz, všetkého, je dostatok. –

  Keď dojem, som na prasknutie.

- Prepáčte, idem si  ľahnúť , chce sa mi spať. -  poviem rodičom. vstanem a idem do izby  Ani sa nenazdám a chrápem ako motorová píla.

 

xxxxxxxxxxxxxxx

 

    Je prvý deň, čo som doma. Vstanem z postele, idem do kúpeľne dať sa do poriadku. Umyjem si tvár, zuby, učešem sa. Mama je v práci, otec nie je doma. Určite šiel na brigádu. Občas ide na fušku, aby čosi zarobil pre rodinu. Treba priznať, niekedy sa opije. Potom provokuje a bije sa, kým neuvidí krv. Stuhnem, čo ak je znova v krčme. Nie som vo vlastne koži, po raňajkách vypijem  kávu.

   Vyberiem si básnickú zbierku spomínaného básnika Miroslava Válka a listujem ju, nechám sa unášať pôvabom poézie, ktorú mám nesmierne rád. Zbierku zavriem, položím ju na stôl, vyberiem skriptá a radšej sa  učím. Som, ale nepokojný, čo ak otec príde domov.

Ani sa nedokážem sústrediť na učenie. Pozriem sa na hodinky,  je pol desiatej.

   V tom sa dvere otvoria, silno zabuchnú. Je otec, ledva stojí na nohách. Vojde do mojej izby a spýta sa ma.

.- Ahoj, Richard, čo robíš?– jeho slová znejú násilne lišiacky, ale zároveň zákerne, akoby svojou otázkou, chcel zadrapovať

- Učím sa.. – držím nervy na uzde a nepriateľsky sa mu pozerám do tváre. -  Otec, prečo to robíš? –

- Trebalo akosi osláviť príchod svojho syna, nie?

- A preto si sa musel ožrať ako sviňa, však? –

- Čosi to povedal otcovi?  Ty sopliak jeden! .Staráš sa  o mňa zbytočne. Kde som a ako som. Teba do toho nič. Matku máš kde? Nakúpila, uvarila? Stále, ja. A čo vy, ty a tvoja matka? -      

   Otec sa rozmachne a strelí mi facku až mi z hornej pery tečie krv. Otočí sa, zabuchne za sebou dvere a je preč z bytu. Počujem ako schádza dolu po schodoch. Utriem si krvácajúce pery, vezmem do ruky spomínanú básnickú zbierku. Uvedomujem si, Válek, je  viac ako len vynikajúci básnik.

 -  Domov sú ruky na ktorých smieš plakať - čítam a na koniec sa rozplačem sa ako búrka.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minúta po minúte: V nemocniciach je najviac pacientov s covidom od začiatku pandémie

PCR testy zachytili 2 070 pozitívnych vzoriek, antigénové 822.

Ak nezaberie semafor, na rade je lockdown, vraví pandemická komisia

Matovič chce, aby sa kritici testovania ospravedlnili.

Píše Branislav Vančo

Aby sa zo Žilinku nestal ďalší Trnka

Sústreďme sa na reformu prokuratúry.


Už ste čítali?