Vietor vo vlasoch

Autor: Gabo Németh | 4.12.2020 o 13:43 | (upravené 4.12.2020 o 17:19) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  40x

Ľuboš je skvelý chalan, obdivujem ho. Viete, môj otec bol alkoholik, mama podľahla drogám.Vychovali ms starí rodičia, začo im veľmi povďačná. Stará mama so starkým sú skvelí.  

. Keď som dovŕšila osemnásť a zmaturovala na  samé jedničky, stará mama sa rozhodla, že jednoizbový byt prepíše na mňa a ona so starým otcom, pôjdu jeseň svojho života stráviť k starkinmu  staršiemu bratovi, k ujovi Ondrovi a tak budem mať  pre seba viac súkromie.

    Ľuboš pracuje v reklamnej agentúre, celkom solídne zarába. Vyplatíme byt, čosi máme spoločne nasporené, sem – tam nám pomôžu Ľubošovi rodičia a tak sa nám žije oveľa ľahšie. Ľuboš, je môj prvý vzťah,  ktorý začal na strednej škole. Je to moja prvá láska. Chodili sme na  Strednú strojnícku školu a on hral basketbal.  My dievčatá z nižšieho ročníka sme na obdivovali palubovke chlapcov na palubovke. Mne hneď do oka padol krásny vysoký  chlapec s atletickou postavou, čiernymi vlasmi, slovom super chalan.  Po jednom takomto zápase  na jednej z pohľadníc  som ho poprosila o autogram. Usmial sa na mňa a povedal.

- K  autogramu by sa slušilo aj pozvanie na kávu a dva deci červeného vínka. –    Očervenal som sa a dodala.

 – Ešte sa uvidí. – vyriekla som a pozerala som sa mu do jeho krásnych oči, boli hnedé ako horúca jeseň bez listov. Môj najväčší sen sa splnil, aby som chodila s Ľubošom a práve teraz sa čosi rysuje. Chytím pačesy do rúk a túto príležitosť si nedám vziať.

- Milá slečna vyhovovalo by vám to v sobotu U troch mníchov? -

- Podávajú tam vynikajúce menu  a dobré vínko. – pokračoval.

- Mladý pánkom, vyhovovalo, áno. – Odpovedala som úsečne.

Usmial sa, jeho smiech bol od srdca, úprimný a nákazlivý.

    O tri dni na to v piatok som prišla domov zo školy, tak okolo pol druhej. Navarila som si.  K vareniu som vždy mala pozitívny  vzťah. Spravila som paradajkovú polievku, zemiakovú kašu, fašírky a k tomu ako príloha boli uhorky. Keď som navarila, rýchlo som bežala ku kamarátke, dohliadať na jej štvorročnúi  Simonku. Soňa musela skočiť k rodičom pretože jej otec dostal žlčníkový záchvat.

   Prišla so neskoro domov.

  Na druhý deň v sobotu, som vstala na deviatu, spravila si raňajky, vybrala múku vajíčka, čerešne a upiekla čerešňovú bublaninu. Potom som sa okúpala, upravila sa, naniesla na seba parfém, ktorý mi kúpila kamarátkina mama, keď bola v Paríži na kongrese.

    Za hodinku som bola hotová. Nechala som zámerne svietiť v obývačke, zamkla byt a vyšla som ráznym krokom, aby som stihla autobus 212  a potom stačilo iba vyjsť na pešiu zónu a kráčať ku kaviarni U troch  mníchov.  Už  z diaľky som videla Ľuboša, ako drží v ruke ružu. Vošli sme

do baru. Sadli si. V tom sama Ľuboš spýtal .

– Čosi dáte, milá, slečna? –

- Vyprážaný syr s hranolkami . –  navrhla som mu . Ľuboš lúskol prstom na hlavného, akoby bol doma Ten za pätnásť minút doniesol objednané. A k tomu dvakrát dva deci modranského. – vyzval  čašníka. Bavili sme sa dobre. Bolo to vydarené rande. Ľuboš nebol len fešák s atletickou postavou, s hnedými očami a neopakovateľným šarmom, ale i rozhľadený  a inteligentný mladý muž a to sa mi na ňom páčilo.

   Slovom, bolo nám spolu dobre, hlavne ja som sa v jeho prítomnosti cítila dobre. Keď sme večer vychádzali z baru, hviezdy sa križovali s mesiacom svojou cestou, kráčajúc šťastne plný nehy a vášne.

   Ľubo, ma odprevadil k bloku, kde bývam.

- Slečna, kde bývate? –

- Tu na treťom poschodí. –

- Ale tam sa svieti. –

- Ale ja sa nebojím. –

- Pod svetlom býva najväčšia tma. Odprevadím vás. Čo ak sa vám do bytu  nasťahovali mimozemšťania. –

-   To ešte smiete. Dovolím  vám to. -  zviezli sme sa výťahom na tretie poschodie. Keď sme z neho vystúpili a vošla som do bytu, bola som  šťastná ako nikdy predtým. Ľuboša som usadila v obývačke na gauč, z  likérnika som vybrala víno.

-- I ja mám kvalitné  vínko, ale iba biele, bohužiaľ. -

- Rád si ho vychutnám, milá slečna. –

- Netykajme si už, ja som Alena. -

- Alenka z říši divu?-

- A možno. aj..... – usmiala som sa a veľmi som chcela, aby ma objal. Trochu sme sa zhovárali, popíjali to spomínané vínko, až neviem, ako, ale skončili sme v spálni.  Bolo to krásne milovanie, plné túžby a ohňa, na ktoré ani teraz nedokážem zabudnúť. Po dvoch rokoch , ako sme skončili strednú školu,  sme sa zobrali. Veľmi som chcela mať dieťa, ale na koniec sme dospeli k názoru, že rodičovstvo necháme na neskôr. Lenže čím ďalej čas ubiehal, tým viac som chcela byť matkou, až som nečakane otehotnela. Správu o tom,  že som tehotná, som si nechcela nechať pre seba.  

    Túžila som sa o ňu podeliť s mojim manželom. Práve v ten deň bol piatok  a Ľuboš mi povedal, že ide ku kamarátovi opravovať auto. Ak oprava bude trvať dlhšie, prespí u kamaráta a príde domov na druhý deň  Ak však auto opravia do ôsmej večer, príde domov určite.

. Aké bolo moje prekvapenie, keď Ľuboš  na pol deviatu prišiel domov. Okúpal sa, oholil, naniesol si na tvár vodu po holení a  vošiel do obývačky. Keď sa zahniezdil na gauči vybrala som z likerníka víno, naliala ho do dvoch pohárov a sadla si k nemu.

 - Oslavujeme niečo? –

-- Ľuboš, som tehotná. –

-Čože si tehotná? Alena, ja nie som ešte pripravený na otcovstvo a ani ty byť matkou. Vieš, čo je mať deti, prináša to veľké starosti. A čo ja, moja kariéra? Ty môžeš nastúpiť o rok do našej firmy, veď som ti vravel, budeš tam mať novú prácu, tak ako som ti to sľúbil. Budeš mať  nové pracovné miesto. Už na tom pracujem .Dieťa zásadne nie! -   Sprísnil Ľuboš  už nie milým pohľadom. Toto som od neho nečakalo. Srdce mi skoro zamrzlo, cítila som v ňom neskutočný chlad a mráz.

   Nečakala som to od neho. Ľubo vstal, ani sa vína nedotkol, rýchlo sa obliekol, vzal na seba kabát a zabuchol za sebou dvere.

   Utekala som za ním,  no nevidela som ho nikde. Odrazu ma pohltila bolesť a neúprosný čas, ktorý bol teraz nepodstatný.S plačom v očiach som zlomene kráčala domov. Fúkal ostrý vietor. Nedokázala  som sa vymaniť z jeho sily.  Oprela som sa o neho,, doslova  horel v mojich vlasoch, Mala som pocit, že ma  od bolesti zalieva sopečná láva. Prežívala som veľké sklamanie

   Keď som  vstúpila do bytu, bol neskutočne prázdny. Ešte viac som sa rozplakala. Najradšej by som sa nevidela. Ostala som sama napospas  osudu. Úplne sama. Bez lásky k životu, plného sĺz a sklamaní. V tom okamihu som si uvedomila, láska je občas krutá a bolí.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Ako Sulík s Remišovou zle zapli gombík

Didaktická príručka pre budúcich členov koalícií.


Už ste čítali?